"Pavol, apoštol,mučeník...". Tieto slová vyjadrujú a zhŕňajú nevšedný osud jednoho Žida z Tarzu. Od okamihu, keď sa na ceste pred vysileným Pavlom zjavil Ježiš, až po to chmúrne ráno, keď bola na ceste do Ostie vyliata jeho krv, neprešiel deň bez toho, že by sa nebol venoval Kristovej veci, nebolo jedinej myšlienky, jediného úsilia, ktoré by nemalo za cieľ ohlasovať jeho slávu.
<h3>1. Život a pôsobenie</h3>
<p class="clanek_text">
Pavol sa narodil v <em>Tarze</em> v Cilícii (Sk 21,39). Rok narodenia nie je známy (pravdepodobne prvé roky kresťanského letopočtu). Pochádzal zo židovskej rodiny z kmeňa Benjamin (Rim 11,1 ; Flp 3,5). Išlo zrejme o rodinu aramejsky hovoriacich židov (Flp 3,5) farizejského zamerania (Flp 3,5 ; Sk 23,6). Už skoro bol zrejme cvičený v četbe hebrejskej biblie. V Tarze si však tiež osvojil znalosť gréčtiny (jeho listy prezrádzajú znalosť gréckeho prekladu Starého zákona, t.j. Septuaginty). Od počiatku mal nepochybne okrem mena Šavol (= <em>Saul</em>, t.j. meno prvého izraelského kráľa) aj meno Pavol (= lat. Paulus, t.j. "malý, nepatrný" - v Sk od 13,9). Z rodiny tiež vlastnil rímske občianstvo (porov. Sk 22,26-29). Už ako mladý bol v Jeruzaleme uvedený do židovského výkladu Písma a bol žiakom Gamalielovým (Sk 22,3). Vyučil sa tiež remeslu "stanárstvu" (Sk 18,3), čo však mohlo znamenať, že spracovával kože. Takmer s istotou môžme predpokladať, že Ježiša Krista za jeho pozemského života <em>nevidel</em>. Podľa vlastného svedectva prenasledoval veľmi horlivo prvotnú cirkev (1 Kor 15,9 ; Gal 1,13 ; Flp 3,6). Bolo to pravdepodobne zo súkromnej iniciatívy, pretože v kresťanstve videl veľké nebezpečenstvo pre židovský Zákon. Bol zrejme slobodný (1 Kor 7,7). Zlomom v jeho živote bolo <em>stretnutie so vzkrieseným Kristom</em>. Jeho vlastný opis (1 Kor 9,1 ; 15, 8; Gal 1,12 ; Flp 3,5) sa líši od podania Skutkov apoštolov (trikrát : Sk 9,22 a 26), ale v oboch prípadoch ide o zjavenie Vzkrieseného a Pavol ho kladie (1 Kor 15,8) na jednu úroveň s ostatnými zjaveniami vzkrieseného Ježiša (<em>"Vari som nevidel Ježiša, nášho Pána ?"</em> viz 1 Kor 9,1). Pavlovým pôsobiskom bolo impérium, <em>"Imperium romanum"</em> v čase svojho rozkvetu. Rímsky svet nepredstavoval len vonkajší rámec veľkých Pavlových dobrodružstiev ; bolo to aj morálne a duchovné prostredie jeho činnosti (Henri Daniel - Rops).
</p>
<h3>2. Pavol nie je systémový typ</h3>
<p class="clanek_text">
Podľa mienky teológov to podstatné z Pavlovho učenia a jeho teológie vstúpilo do toho, čo sa nazýva "učenie cirkvi". Pavol k tomuto učeniu prispel iste veľmi významne, ako apoštol, ako svedok vzkrieseného Krista, ako muž počiatkov cirkvi a muž Ducha Božieho. Ale toto všetko sa u neho môžeme dočítať - až <em>potom</em> - keď sme <em>predtým</em> čítali hlavný text "učenia cirkvi", upozorňuje biblista Wolfgang Trilling. Vo "vierouke" nezáleží na jednotlivom hlase. To, čo platí, je celkový výsledok, to "čo cirkev verí a k vereniu predkladá". Prečo sa usilovať o jednotlivosti, keď už máme celok ? Aj keď je Pavol apoštolom, je predsa len jedným a má len jeden hlas v chóre. V tomto zakorenenom základnom "katolíckom" pocite, v tomto skôr predpokladanom než vyslovenom jednotnom myslení, v tomto cítení, ktoré sa prikláňa vždy viac k <em>celku</em> a predovšetkým k harmónii, než aby sa zaoberalo <em>jednotlivosťami</em> a rôznosťami, v tomto základnom pocite kotví asi už to, že Pavol (skutočný Pavol) sa zdá byť v katolíckom spoločenstve "cudzincom". Práve on nie je ani systémovým typom - jeho teológia je celkom nesystematická - ani harmonickým teológom. On sám <em>nemá</em> žiadny systém (v zmysle uzavretej ucelenej náuky, ktorú tu máme na mysli) a tiež do <em>žiadneho systému nezapadá</em>, vysvetľuje Trilling. Odvtedy, čo Pavol žil, sa nikomu nepodarilo ho celkom pochopiť alebo dokonca vnútorne prijať. Existujú duchovní príbuzní, ktorí ho možno hlboko pochopili, lebo mali podobný spôsob myslenia a pretože museli utvárať svoj život "zo zlomu", ako Aurelius Augustinus alebo Martin Luther. Katolícka záľuba myslieť (a aj konať) v uzavretých systémoch, v ktorých človek nachádza už hotové odpovede na <em>všetky</em> možné otázky, robí človeka proti skutočnému Pavlovi imunným. Skutočný Pavol, to je mysliteľ v protikladoch, v "antitézach", ktoré nie je možné "absorbovať" do vyšších jednotiek. Je to smelý priekopník nových, nevyskúšaných, niekedy aj neúspešných ciest myslenia. Je to muž tradície, ktorý prijíma základné vyznanie kresťanstva, ktorý ho však do písmena verne neopakuje, ale ďalej rozvíja v nevyčerpateľných variantoch. Je to "vševed" ako Odysseus ; vysliedi, preberá mnoho z toho, čo ponúka jeho svet, z rabínskeho židovstva, z helenistických náboženských názorov, zo stoickej filozofie, bez toho, aby všetko navzájom systematicky dával do súladu - tvrdé sústo pre všetkých neskorších teológov, ktorým tak veľmi záleží na čistote systému. Skutočný Pavol to nie je stuhnutá láva, to je aktívny vulkán. Nie je to žiadny kultivovaný duch, ktorý v akademickom ústraní rozvíja svoju priehladnú vierouku alebo dokonca "kresťanský svetový názor", ale je to ohnisko nepokoja, ktoré je porovnateľné s nepokojom toho, kto sa v evanjeliách stretáva so skutočným Ježišom. Ale systémy si nekľud necenia, ale naopak, cenia si kľud a priehľadný poriadok, konštatuje Trilling.
</p>
<h3>3. Poznáme málo z toho, čo Pavol napísal</h3>
<p class="clanek_text">
Zdá sa to zvláštne, keď uvážime, že v Novom zákone je dokonca trinásť listov, ktoré nesú Pavlovo meno. Pre správne pochopenie Pavlových listov je treba vnímať okolnosti a udalosti, ktoré viedli k ich napísaniu. K tomu je potrebné poznať priebeh historických udalostí, upozorňuje biblista Ladislav Tichý. Ktoré listy sa nám zachovali ? V akej situácii boli napísané ? Čo je ich hlavným obsahom ? Kde v nich nájdeme určité poznatky a výklady, dôležité pre život cirkvi (napr. o "daroch milosti", o "živote v Duchu") ? K tomu pristupuje ešte to, že v zbierke Pavlových listov (<em>corpus paulinum</em>) sú aj listy, ktoré síce nesú jeho meno, ktoré však Pavol sám skutočne nenapísal. Z trinástich listov sú to s istotou štyri (Ef, 1Tim, 2Tim, Tit), s veľkou pravdepodobnosťou dokonca šesť listov (spolu s Kol, 2Sol). Stretávame sa tu s praxou <em>pseudepigrafie</em>, t.j. tvorby spisov pod menom nejakej inej autority. V antike to bola dosť rozšírená prax a je preukázateľná aj v novozákonnej zbierke, hovorí Trilling. Je to určitá dohoda, pripísať práce vhodným spôsobom veľkej autorite. Mojžiš sa spomína ako človek, ktorý dostal Zákon, a preto zákonodarný materiál sa pripisuje Mojžišovi ako autorovi. Podobne, keď Pavol zomrel a učeníci chceli učiť ľudí podľa <em>jeho tradície</em> a v Pavlovom <em>duchu</em> riešiť nové situácie, cítili slobodu písať pod záštitou Pavla, vysvetľuje Raymond E. Brown. Ako si vysvetliť túto prax a ako sa má s ňou človek ako kresťan a čitateľ Písma vyrovnať, to sú otázky, ktorými sa teológovia intenzívne zaoberajú pomerne krátku dobu. Je to obtiažne pre <em>všetkých</em> kresťanov, ktorí uznávajú Nový zákon ako základ svojej viery. Ale postihuje to teraz zvlášť kresťanov katolíckych, myslí si Trilling. Lebo práve v oných "deuteropavlovských" spisoch nachádzame miesta, ktoré sú katolíckemu cíteniu zvlášť dôverne známe a ktoré sú hodnotené ako <em>charakteristicky pavlovské</em>. Trilling tu myslí na vstupný hymnus listu Kolosanom, na veľký chválospev na Krista, hlavu celého stvorenia (Kol 1, 15 - 20). Kristus, hlava tela, svojej cirkvi - táto grandiózna výpoveď sa <em>nenachádza</em> u Pavla samého, zato však, a to len tam, v listoch Kolosanom a Efezanom (Ef 1, 22n). Listy Efezanom a Kolosanom sú vynikajúcim svedectvom o pokročilej, rozvinutej teológii a pastoračnej starostlivosti z <em>pavlovskej školy</em>, oba sa prezentujú smelým myšlienkovým vzletom a sú preniknuté adoračným, oslavným základným ladením. Katolícke ponímanie viery v nich nachádza svoje vlastné potvrdenie i povzbudenie, hovorí Trilling. Ak List Kolosanom a List Efezanom napísal Pavol počas svojho života, jeho teológia sa veľmi významne posunula v tom zmysle, že ekleziológia sa dostala do popredia a takmer nahradila kristológiu, ako hlavný dôraz. Tieto dva listy sa zaoberajú <em>Cirkvou</em> ako Kristovým telom, za ktoré sa on obetoval. Kým vo svojich pôvodných listoch Pavol kresťanom zdôrazňuje, že všetci sú členmi Kristovho tela, kolektívny pohľad Cirkvi, takmer ako koniec a cieľ Kristovej práce sa nezdôrazňuje tak, ako je to v Liste Kolosanom a v Liste Efezanom. Preto sa potom pýtame <em>kde</em> na púti raného rozvoja kresťanstva sa <em>ekleziológia</em> začala dostávať do popredia. Náš obraz o tom, ako sa rozvíjala raná Cirkev, môže veľmi ovplyvniť rozhodnutie o autorstve. Ak Pastoračné listy (1Tim, 2Tim, Tit) napísal Pavol počas svojho života, znamená to, že už začiatkom 60.rokov sa tu nazhromaždilo množstvo otázok o cirkevnej štruktúre a o tom, kto má byť presbyterom - biskupom aj ako sa má kontrolovať učenie. Ak má veľká väčšina učencov pravdu a Pavol tento list <em>nenapísal</em>, táto problematika sa vynára práve preto, lebo apoštolská generácia, ktorú Pavol predstavoval, už vymrela, a tak vznikol problém, <em>kto</em> má v kresťanských cirkvách niesť zodpovednosť za pastoráciu a učenie, vysvetľuje Brown. Dôraz Pastoračných listov na "úrad", tradíciu, cirkevné zriadenie, ich rozpracovanie jednotlivých "úradov" (biskup, kňaz, diakon), ich hmatatelne pragmatický zmysel pre šance kresťanstva, ktoré sa musí na dlhšiu dobu zariadiť "vo svete", ich vštepovanie "pravého učenia" proti vystupujúcim "bludným naukám" atď. - to všetko patrí už k vytvárajúcemu sa "cirkevníctvu" a <em>oddeluje</em> sa tým od doby zakladania kresťanských obcí, ktorou hýbal <em>Duch</em> a ku ktorej patrili Pavol a muži prvého obdobia. V tejto neskorej dobe Pastoračné listy vyvinuli a pôsobivo načrtli svoj "obraz Pavla" (porov. 2 Tim 4, 1 - 8). Je to "cirkevný" obraz apoštola, tak ako má byť predstavený a vštepený všetkým, ktorí nasledujú Pavla v službe: spolahlivý a verný služobník pravdy, Kristov svedok, odhodlaný trpieť a v utrpení skúšaný, apoštol a mučeník. <em>Obraz</em> Pavla, nie však Pavol sám. Hladanie "skutočného Pavla" nie je teda tak jednoduché, a zdá sa, že existujú i objektívne príčiny toho, že je Pavol mnohým "cudzí", myslí si Trilling.
</p>
<h3>4. Odlišné vnímanie Pavla u evanjelických a katolíckych kresťanov</h3>
<p class="clanek_text">
Existuje pozoruhodné, niekedy kuriozne delenie oboch "apoštolských kniežat" : <em>Peter</em> reprezentuje rímsko-katolícke, <em>Pavol</em> evanjelické kresťanstvo, jeden predstavuje rád a úrad, druhý skôr Ducha a slobodu. "Petrovské" myslenie vraj nie je preto evanjelickému chápaniu viery celkom po chuti, tak ako teológia a pavlovsky razené kresťanstvo je zasa katolíkovi nezvyklé, dokonca "cudzie". Niekde v tomto tvrdení sa nachádza zrnko pravdy, myslí si Trilling. Rozhodujúcu úlohu vo vzájomne sa rozchádzajúcom vývoji konfesií iste hraje to, že Lutherov veľký objav <em>oslobodzujúceho</em> "evanjelia" vyvolalo do života jedno miesto v Liste Rimanom (Rim 1,17). Je dôležité si všimnúť k čomu sa Luther <em>obrátil</em>. Bol oslobodený od presvedčenia, že potrebuje vynaložiť celé svoje úsilie skôr, ako nám Boh pomôže. Namiesto toho spoznal Boha ako toho, ktorý nás <em>slobodne ospravedlňuje na základe viery</em>. A na druhej strane môžeme povedať, že v slávnom výroku Matúšovho evanjelia o Petrovi ako skale bol videný kľúčový text konfesionálne rímsko - katolíckeho chápania cirkvi v poreformačnej dobe (Mt 16,17-19). Pokiaľ ide o ústrednú pavlovskú tému, ktorá sa týka "ospravedlnenia", väčšina katolíkov by asi nedokázala povedať, čo týmto výrazom Pavol vlastne mieni, myslí si Trilling. Keby sme sa spýtali katolíka, či verí, že odpustenie hriechov, "posvätenie" a kresťanský život sú darované len v Božej milosti a že si ich človek žiadnym spôsobom a v striktnom slova zmysle nemôže "zaslúžiť", odpovedal by zrejme : "Áno". Áno, tak verí. Že však práve toto sa nazýva "ospravedlnenie", že sa týmto pozoruhodným výrazom označuje <em>táto</em> udalosť, to jednoducho v myslení katolíka nie je <em>vžité</em>. Boh "ospravedlňuje hriešnika", to znamená : strateného človeka radikálne zachraňuje svojou "milosťou" a do svojej "milosti" ho zahrňuje. Zo strany človeka je potrebná <em>len</em> "viera", inak nič. To je jedno z <em>ústredných učení</em> apoštola Pavla, zdôrazňuje Trilling. Ospravedlní sa človek zo skutkov alebo z viery ? Čítame napríklad u apoštola Petra v liste, ktorý je možné považovať za prvý náčrt katechizmu, aby sme skrze naše <em>dobré skutky</em> dali aj ostatným vidieť Boha a mohli tak vzdať Bohu chválu (porov. 1 Pt 2,12 ; Jak 2,20-21). Ako teda mohol Pavol písať, že nás <em>skutky</em> neospravedlnia ? Keď si bližšie všimneme jeho výraz zistíme, že nepopiera spravodlivosť skutkov, ale že "neospravedlnia", t.j. nenapravia predchádzajúce skutky hriešne. Tie sa dajú len z veľkodušnosti akoby zabudnúť (porov. Gal 2,16), vysvetľuje Tomáš Špidlík. Podľa mnohých evanjelických kresťanov slovo biblie je vraj predovšetkým slovom o ospravedlnení hriešnika. To platí aj o niektorých teológoch, ktorí zastávajú názor, že celý Nový zákon musíme merať "kánonom", smernicou pavlovského učenia o ospravedlnení a podľa nej ho aj vykladať. Neskrýva sa v tejto koncepcii nebezpečie uniformity ? Z tých dvadsiatich siedmich spisov, ktoré obsahuje Nový zákon hovorí každý inými svojimi vlastnými slovami o jednej veľkej veci, ktorú urobil Boh "v plnosti času". Predovšetkým ale je to jeden hlas, ktorý má medzi ostatnými zvláštne postavenie a nezameniteľnú hodnotu, hlas, ktorý mocne znie našimi evanjeliami, hlas <em>Ježiša</em> samého. Ježiš má základné slovo, Pavol patrí k tým, ktorí na neho odpovedajú, myslí si Trilling. Málo dôverný vzťah, nedostatočná znalosť, nereflektované prevzaté vzory myslenia alebo dokonca predsudky svojím spôsobom tiež Pavla katolíkovi odcudzujú.
</p>
<h3>5. Pavol má dve stránky</h3>
<p class="clanek_text">
Jeho charakter, jeho celkom <em>osobný</em> spôsob vnímania, reagovania, myslenia - to všetko vychádza najavo. Pavol nie je žiadny dištancovaný človek a teológ, ktorý by to, čo ho vzrušuje a čo musí povedať, vyjadroval tak, že by vážil, meral a piloval svoje slová. Je to vášnivý človek a teológ, ktorý sa tomu, čím sa zaoberá, venuje naplno, necháva sa tým priamo uniesť a má sklon k bezbrehosti tak vo vzťahu k dobrému ako aj vo vzťahu k zlému, v prekypujúcej láske ale aj v planúcom hneve (porov. 1 Sol 2,7; 2,17; 2 Kor 11,1-15; Flp 3,2). Akokoľvek Pavlovi ide o "vec", t.j. o čistotu a pravdu evanjelia, zdá sa, že sa príležitostne hlási o slovo aj apoštolovo osobné, dotknuté <em>ja</em> a mieša sa so slovom, ktoré má slúžiť evanjeliu. Ľudské medze, v ktorých žijeme my všetci, je možné u Pavla preto tak zreteľne vycítiť, pretože chce byť celkom celý, telom i dušou, svedkom evanjelia a "služobníkom Ježiša Krista", hovorí Trilling. <em>Dve stránky</em> ukazuje Pavol aj ako teológ. Jedna stránka si nás získava, ba uvádza do nadšenia, keď hovorí o tom, čo ho celkom napĺňa, o svojej príslušnosti ku Kristovi a o svojom poznaní Krista. Aby sme tomu porozumeli mali by sme čítať a nechať na seba pôsobiť také state ako 2 Kor 4,7-18 alebo Flp 3,7-14. Tu jeho reč plynie, ako by bola hnaná elementárnymi silami, tu sa radia formulácie tak výstižne a zapamätatelne, že už nemôžu zísť z mysle, tu vystupuje reč z navyknutej myšlienkovej dráhy a nachádza jasné formulácie, konštatuje Trilling. A ona <em>druhá stránka</em> ? Kto pozorne prečítal jeden z veľkých listov, ten ju spoznal. Tu sa stretávame predovšetkým so <em>židovsko rabínskym vzdelaním</em>, ktoré preniklo a silne poznačilo Pavlov teologický myšlienkový štýl, ktorý je pre nás nezvyklý (porov. Rim 6,1 a 15 , Rim 7,7 , Rim 3,27-31 a 7,1-6). Argumentácie tu znejú umele, zložite a bez výdatnej výkladovej pomoci je to možné pochopiť len ťažko alebo to nie je možné pochopiť vôbec. Ako kontrastujú Ježišove podobenstvá s touto myšlienkovou ekvilibristikou ! Avšak takéto komplikované pasáže a protestujúce otázky nachádzame len tam, kde Pavol diskutuje či už so skutočným alebo fiktívnym židovským alebo židokresťanským partnerom. Vychádza partnerovi v ústrety v jeho vlastnej polohe, myslí v jeho myšlienkových modeloch a bojuje tiež rovnakými zbraňami. To má však za následok, že o niektorých sporných bodoch medzi pavlovským kresťanstvom na jednej strane a židovstvom, resp. niektorou formou židokresťanstva na strane druhej už nemáme živú predstavu. To platí v celkom osobitnej miere o základnom vyrovnaní s Mojžišovým zákonom. Čo bolo vtedy otázkou života, to už - od tej doby, kedy bola táto otázka všeobecne vyriešená - nie je problémom, s ktorým by vierouka stála, alebo padala. To platí od doby reformácie i pre cirkvi reformačné, myslí si Trilling. Pavla nie je možné ľahko pochopiť často aj preto, že <em>pojmy</em>, ktoré používa majú u neho iný zmysel než ten, ktorý je bežný pre nás. Tak je tomu so všetkými "antropologickými" pojmami ako telo (grécky "sóma"), duša, duch, srdce, rozum a predovšetkým s pojmom, ktorý je pre Pavla tak dôležitý ako "spravodlivosť". Ako vniknúť do tohto myslenia ? Trilling sa pýta inak : "Kde k tomu nájdeme vo svojej vlastnej skúsenosti ekvivalenty ?"
</p>
<h3>6. Pavol a ženy</h3>
<p class="clanek_text">
Tu sa nachádza bariéra, ktorú mnohí voči Pavlovi pociťujú. Trilling sa zmieňuje o jednom mieste, ktoré mu predovšetkým prinieslo zlú povesť, totiž jeho príkaz, aby ženy v zhromaždení obce mlčali./n/n
"Ako vo všetkých cirkvách u svätých ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako hovorí aj zákon. Ak sa chcú niečo naučiť, nech sa doma opýtajú svojich mužov, lebo sa nesluší, aby žena hovorila na zhromaždení. Vari od vás vyšlo Božie slovo alebo iba k vám prišlo?"(1 Kor 14,33b-36)./n/n
Je to takmer irónia : Práve tieto slová nepochádzajú podľa dnes značne podloženého presvedčenia od samého Pavla, ale boli do listu vsunuté neskôr. Najdôležitejším náznakom pre toto tvrdenie je fakt, že sa Pavol v rovnakej súvislosti s poriadkom korintských bohoslužieb celkom samozrejme zmieňuje o <em>hovorení </em>prorocky inšpirovaných žien (porov. 1 Kor 11,2-16), hovorí Trilling. Takzvaní konzervatívni bádatelia pripisujú veľkú časť biblických materiálov autorom, pod ktorých menom boli napísané, a považujú tak tieto látky za staré. Naopak takzvaní kritickí bádatelia súdia, že značná časť biblických materiálov predstavuje neskoré fikcie, ktoré do pôvodných textov dodatočne <em>zakomponovali</em> anonymní spisovatelia. V skutočnosti je nevyhnutné biblické látky posudzovať prípad od prípadu. Aj tá najprísnejšia literárnekritická analýza tak môže niekedy dospieť k výsledku, ktorý potvrdí starobylosť a autentičnosť niektorého zo študovaných textov (M. Oeming).
<h3>Literatúra</h3>
Brown, R.E. : Biblia 101 otázok a odpovedí. Trnava : Dobrá kniha, 1999, s.70 - 72./n
Daniel - Rops, H. : Svätý Pavol Kristov bojovník. Trnava : Dobrá kniha, 1999, s.82 - 84./n
Oeming M. : Úvod do biblické hermeneutiky. Cesty k pochopení textu. Praha : Vyšehrad, 2001, s. 49./n
Špidlík, T. : Apoštol národů svatý Pavel. Olomouc : Centra Aletti Refugium Velehrad - Roma, 2008, s. 32 - 33./n
Tichý, L. : Úvod do Nového zákona. Svitavy : Trinitas, 2003, s. 160 - 161./n
Trilling, W. : Apoštol Pavel. Misionář a teolog. Praha : Vyšehrad, 1994, s. 12 - 37./n