<p class="clanek_citace">„<em>Život v Duchu</em>“ – znamená dve veci :
Na jednej strane je to dané (s počiatočnou milosťou, ospravedlnením, krstom, atď., porov. 1 Kor 6, 11 b), na druhej strane má človek podľa toho žiť a konať. Tiež tu nachádzame napätie medzi oným UŽ a EŠTE NIE, o ktorom už Pavol hovoril. V našom prípade, v ktorom ide o naše konanie, o konkrétne konanie, hovoríme tiež o napätí medzi „indikatívom“ a „imperatívom“, medzi prítomným vlastníctvom a budúcim potvrdením darovaného, medzi daním a zadaním, medzi <em>darom a úlohou</em>, medzi tým, čo je, a tým, čo má byť – alebo akokoľvek inak to môžeme vyjadriť.</p>
<h3>Čo je „Duch“</h3>
<p class="clanek_text">V Starom zákone je to <em>moc</em>, skrze ktorú Boh tvorí, zjavuje, oživuje, obnovuje. <em>Duch je Božia moc</em>. Oná moc, ktorá sa na počiatku sveta „vznášala nad vodami“ (Gn 1, 2) – ako stvoriteľská potencia, ktorej prostredníctvom sa z pralátky rodila životnosť a podoba vecí. Duch je tiež moc, skrze ktorú chce Boh „obnoviť tvárnosť zeme“. Boží Duch uchováva existenciu vecí, len skrze neho sa môže dobro stať skutkom aj v nás (porov. Ž 51, 12-14). Keď táto moc za nami stojí, dokonca sama v nás koná, potom sa predsa musí podariť to, kvôli čomu je nový život daný a čo má zo seba vydať – tak hovorí Pavol. <em>Len</em> sami zo seba by sme však nič rozumné nedokázali. Je dôležité si uvedomiť, že prví kresťania o Duchu uvažovali z hľadiska <em> Božej moci</em>, ktorej účinky sa jasne prejavujú v živote jej príjemcu. <em>Dar Ducha</em> neponechával človeka ani jeho okolie na pochybách, že sa v ňom Božím pôsobením odohrala významná zmena. Pavol svojich čitateľov znovu a znovu odkazuje späť – k <em>počiatočnej skúsenosti Ducha</em>. Pre niektorých to bol veľmi silný zážitok Božej lásky (Rim 5, 5), pre iných zážitok radosti (1 Sol 1, 6) a pre ďalších osvietenie (2 Kor 3, 14-17), oslobodenie (Rim 8, 2 ; 2 Kor 3, 17), morálna premena (1 Kor 6, 9-11) alebo prijatie rôznych duchovných darov (1 Kor 1, 4-7 ; Gal 3, 5). V Skutkoch apoštolov sa najčastejšie hovorí o prejave Ducha v inšpirovanej reči, v hovorení jazykmi, v proroctve a chvále a v smelom hlásaní Božieho slova (Sk 2, 4 ; 4, 8.31 ; 10, 46 ; 13, 9-11 ; 19, 6). Preto môžeme Ducha svätého charakterizovať ako <em>určujúci atribút</em> kresťana (Rim 8, 9 ; 1 Jn 3, 24 ; 4, 13) a na otázku Pavla :<span class="clanek_citace"> „Dostali ste aj Ducha svätého, keď ste uverili ?“</span> (Sk 19, 2) možno očakávať priamu odpoveď (porov. Gal. 3, 2). Duch ako taký mohol byť neviditeľný, ale jeho prítomnosť bolo možné poznať okamžite (Jn 3, 8).
     Pre Pavla je Duch svätý Duch vzkrieseného Krista, ten, ktorý napĺňa mladú cirkev darmi, vrúcnosťou viery a láskou. Je to
„sila a moc“ vnútorného človeka, ktorou je premenený – ako Pavol sám. Pavol predstavuje vrchol jednej tradície. Stojí na samom počiatku, s najväčším bohatstvom a najčastejším uvádzaním Ducha svätého (z 275 miest Nového zákona, ktoré sa vzťahujú na Ducha svätého, je asi 126 pavlovských, Lukáš má zasa prvenstvo medzi evanjelistami). Kde sú Pavlove <em>pramene</em>, z ktorých čerpal ? Bola to zaiste najskôr jeho vlastná<em> osobná skúsenosť </em>: Šavol (Saul), fanatický prenasledovateľ Krista (Sk 8, 1 ; 9, 1.21), bol pre Damaskom zaliatý Kristovým svetlom a v Damasku „naplnený Duchom Svätým“. (Sk 9, 17). Druhým prameňom bolo – podobne ako u Lukáša – <em>svedectvo apoštolov</em> a ich učenie (Gal 1, 18 – 20) a život prvotnej cirkvi, ktorá je Kristovým telom a Duch jeho dušou. Z týchto prameňov pochádza Pavlovo nesmierne bohatstvo, sila a oheň, jeho dielo i smrť, tvrdí teológ Josef Zvěřina. Pavol iste chce, „aby sme ho zobrali za slovo, keď hovorí, že sme , prijali´ Ducha, že nám je ,daný´ (Gal 3, 2.5 ; porov. 2 Kor 11, 4), , býva´ v nás dokonca ako v dome (1 Kor 3, 16 ; Rim 8, 9), a že to je skutočne Duch Boží sám, nielen dajaký dotyk s ním, jeho tieň, jeho nádych“, zdôrazňuje biblista Wolfgang Trilling. Inými slovami, človek môže patriť Kristovi, len pokiaľ má Ducha Kristovho (Rim 8, 9), s Kristom môže byť spojený len skrze Ducha (1 Kor 6, 17), podiel na jeho synovstve môže mať len vtedy, keď s ním zdiela toho istého Ducha (Rim 8, 14 – 17 ; Gal 4, 6n), a súčasťou Kristovho tela sa môže stať len krstom v Duchu (1 Kor 12, 13).
     <em>Krst j</em>e prijatie Ducha, vybavenie človeka vyzdvihnutého z vody do nového života, svadobným darom „Ducha“. Tento svadobný dar označuje Pavol ako „prísľub (prvotiny) darov Božích (tak v Rim 8, 23) alebo ako „závdavok“ v zmysle „zálohy“ (tak v 2 Kor 1, 22). Tým chce povedať : Nie je to ešte celok, úplná suma – ale je to skutočný začiatok toho nového. Nesmieme si to však predstavovať ako vstupenku, ktorú musíme odovzdať pri začiatku predstavenia, alebo ako zálohu, ktorá oprávňuje k vydaniu uloženej veci. Jedno aj druhé by bolo len vonkajším poukazom na vec samu, ale nie náhražkou za ňu alebo azda za jej časť, ale len potvrdením, oprávňujúcim k neskoršej účasti alebo k vydaniu zálohy. Pavol používa triezvy výraz obchodnej reči („závdavok“, „záloha“), nevidí však Boha ako obchodného partnera. Predsa však máme túto reč brať tak realisticky ako by vyjadrovala podiel na „veci samej“ : „vec sama“, to je „ten celok“, spasenie, dovŕšenie, Božie kráľovtvo. Z toho už teraz Boh dáva práve onú „dávku prvotín“, ktorá pochádza z celej žatvy, „závdavok“, ktorý je už vyčlenený z celej sumy. Tak by sme tiež mohli povedať, že už máme niečo z onej spásy v jej prekypujúcej plnosti, a to v podobe<em> pneumy</em>, Ducha Božieho. To, čo bolo z celku už darované, to je dané v spôsobe Ducha, ako Duch, podľa pneumy. Pneuma je onen spôsob prítomnosti celej spásy, ktorá bola otvorená v Ježišovi Kristovi, prítomnosti, ktorá vyplňuje „medzidobie“, t.j. čas medzi Kristovým vzkriesením a koncom sveta.
    </p>
<p class="clanek_citace">„Neznamená to teda : Dostali ste už podiel z Ducha, tak akoby on bol v budúcnosti celým darom. Znamená to : To, čo ste teraz dostali, to je časť z celku, a to ako , Duch jeho Syna´ “</p>
<p class="clanek_text">, vysvetľuje Trilling. Podľa neho tento realizmus je založený na tom, že aj my smieme z moci tohto Ducha očakávať vzkriesenie, udalosť, ktorú Pavol pokladá za tak skutočnú, ako tomu bolo u Ježiša samého. Pretože náš údel splýva tak nedeliteľne s údelom Ježišovým (porov. Rim 6, 3 – 11), je nám táto eschatologická perspektíva istotou, ako to vo vedomí konečného víťazstva hovorí list Rimanom :</p>
<p class="clanek_citace">„Keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás“.</p>
<p class="clanek_text">(Rim 8, 11 ; porov. 1 Kor 15, 22) Duch predstavuje „prvotiny“ žatvy vzkriesenia, kde Boh začína uskutočňovať svoj nárok na celého človeka (Rim 8, 11.23 ; 1 Kor 3, 16 ; 6,19 ; 15, 45-48 ; Gal 5, 16-23). Veriaci teda žije kvalitatívne odlišne než pred znovuzrodením. Svojím každodenným životom začína reagovať na nároky Ducha, čo mu umožňuje moc Ducha (Rim 8, 4-6.14 ; Gal 5, 16.18.25 ; 6, 8). Mať Ducha znamená prežívať <em>napätie a konflikt</em> medzi starým a novým životom, medzi telom a Duchom (porov. Rim 7, 14 – 25 ; 8, 10.12n ; Gal 5, 16n).
<!-- |:1:| --></p>
<h3>Sloboda ako „vyslobodenie“</h3>
<p class="clanek_text">Biblické ponímanie slobody sa formuje na pozadí skutočnosti väznenia či otroctva. Sloboda je cestou z otroctva silám, ktoré stoja v opozícii voči Bohu, k naplneniu Božieho nároku na ľudský život. Zásadne je jediným možným osloboditeľom <em>sám Boh</em>. Len od neho je možné bedlivo očakávať vyslobodenie. Len jemu bude treba za vyslobodenie vďačiť. Nový zákon zvestuje <em>Ježiša Krista ako osloboditeľa</em> všetkých ľudí, najprv Izraela, potom ostatných národov (Lk 4, 18-21). Ježiš Kristus zachraňuje človeka z tyranie<em> hriechu a smrti</em>. Boh útočí na korene tyranie, teda na vnútornú porušenosť (2 Pt 2, 19), na hriech (Rim 6, 18–23), ktorý plodí smrť. Podľa toho tiež koná Mesiaš svoje dielo. Nie je osloboditeľom podľa predstavy starých čias a podľa prekonaných nádejí. Prichádza teraz, aby zaútočil na korene zla, ktoré človek nedokázal ani nemohol odstrániť, dokonca ich v sebe ani nedokázal poznať. Prichádza oslobodiť človeka od seba samého, zjaviť mu, že jeho domnelá („vnútorná“) sloboda je otroctvo. Nasadzuje svoj život a vstáva z mŕtvych, aby umožnil odpustenie a otvoril cestu slobody. Človek sa vzpiera svojmu vlastnému oslobodeniu ; ale ten, kto nasleduje Ježiša až do konca, vstupuje do <em>sveta slobody </em>a do života večného, napriek tomu, že do tejto cesty ešte zasahuje smrť. Blíži sa čas „slávy Božích synov a dcér“. Pre vieru a nádej začal čas slobody, hriech a smrť sú už porazení. Pretože sme už boli prijatí, vykúpení z otroctva a stvorení ako slobodní synovia, dostali sme tiež onen spôsob myslenia, <em>Ducha</em> slobodných synov, v ktorom <em>smieme</em> slobodne predstúpiť pred Boha – a môžeme tiež jednať
jedni s druhými (aj v cirkvi (!) ako so „slobodnými“, bez strachu pred novým zotročením dajakými novými silami.</p>
<p class="clanek_citace">„Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá : , Abba, Otče !´ “</p>
<p class="clanek_text">(Gal 4, 6 ; porov. Rim 8, 9 „Duch Kristov“). Ešte ďalej rozvádza túto tému kapitola o pneume v liste Rimanom (Rim 8), na ktorej môžeme tiež poznať ako Pavol ďalej rozvíja a prehlbuje svoje formulácie z listu Galaťanom :</p>
<p class="clanek_citace">„Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme : , Abba, Otče !´ Sám Duch spolu s našim duchom dosvedčuje, že sme Božie deti.“</p>
<p class="clanek_text">(Rim 8, 15n). „Pavol opäť siaha vysoko, aby osvetlil našu novú východiskovú situáciu, pre naše cítenie až príliš vysoko. Alebo nám pripadá, že siahol tak vysoko len preto, že naša skúsenosť vie príliš málo o , živote v Duchu´, pretože vo svojom etickom živote oveľa viac kalkulujeme, zvažujeme, premýšlame, orientujeme sa podľa milieu a zvyklostí, než aby sme sa odovzdali podnetu Ducha, ktorý v nás chce pôsobiť ?“, kladie si otázku Trilling. Kde je Duch Pána, tam je sloboda. Pán nie je Boh neporiadku, ale pokoja (1 Kor 14, 33). Slobodne žiť znamená teda vo viere a v „poslušnosti srdca“ (Rim 6, 17) nasledovať <em>„ zákon“ slobody</em>. Teraz Boh prináša úplné vyslobodenie v Ježišovi Kristovi (Rim 8, 3-4). Toto vyslobodenie sa nedá nijako vpracovať do dajakého zoznamu mravných a náboženských požiadaviek. Človek <em>nie je schopný</em> sa vyslobodiť svojím vlastným činom. Preto ten prudký a horlivý Pavlov boj proti judaistom, proti všetkým, ktorí prakticky kladú väčší dôraz na dodržiavanie Zákona než na podriadenosť viery dielu Ježiša Krista. Kresťania zákonníckeho smeru v skutočnosti nepochopili, že Kristus stojí <em>na počiatku nového veku, nového stvorenia</em>. Svojím moralizovaním ničia význam Ježiša Krista (Gal 5, 11 ; 6, 12), ale aj význam Zákona, ktorí chvália (Gal 6, 13 ; porov. Rim 3, 19 – 28 ; Flp 3, 2-3 ; Kol 2, 10-23). Aj keď je treba odporovať zákonnícky mysliacim ľuďom, je nutné dať si pozor aj pred akýmkoľvek <em>hraním sa na „silných“</em>, t.j. pred okázalým prejavovaním slobody, ktorá by bola púhou pýchou a domýšlavosťou tela (= človeka). Opravdivá,<em> Kristom darovaná sloboda</em>, má menej hlučné a radikálnejšie dôsledky (Gal 5, 24-25). Aj keď je všetko dovolené,<em> nie všetko prospieva </em>(1 Kor 8 až 10). Pri toľkom prízvukovaní slobody by sa ľahko mohlo stať, že niekto <em>pozabudne na lásku</em> a bude si namýšlať, že v kresťanstve si môže robiť, čo sa mu zachce. Nejde o zrušenie Zákona, ale o jeho zhrnutie do jedného príkazu :</p>
<p class="clanek_citace">Miluj svojho blížneho ako seba samého !</p>
<p class="clanek_text">„A – ako sme to už čítali v liste Rimanom – Pavol znovu upozorňuje na zlo, ktoré nosí človek v sebe a ktoré je v rozpore s Duchom Božím. Ak sa dáme viesť Božím Duchom, potom už nie sme pod Zákonom (.....). Sloboda nie je svojvôľa. Práve naopak, svojvôľa je opak slobody. Je to podriadenosť a otročenie zlu, ktoré máme každý v sebe. Sloboda <em>je schopnosť vládnuť nad týmto zlom v sebe</em>. A takú schopnosť nám dáva Boží Duch. Proti tej niet nijakého zákona, pretože by proti nej ani nemal čo povedať. Slobodne vládnuť nad zlom, ktoré je v človekovi, to je niečo viac ako možno vyjadriť hoci aj tým najprísnejším zákonom. Pravda okrem toho jedného : <em>milovať</em>. A to je vlastne to isté (.....). Preto považujem za veľmi dôležité ešte raz podčiarknuť, že umŕtvovať seba samého (.....) znamená <em>umŕtvovať zlo</em>, ktoré je v človekovi – teda vlastnú svojvôľu, vlastné sebectvo“, upozorňuje teológ Jozef Porubčan. Záleží na tom, aby sa človek s láskou začlenil do budovania Kristovho tela a ulahčil tak zapojenie druhých (Rim 14-15). Toto chovanie, ktoré sa obetavo vzdáva hľadania osobného prospechu, len aby neuškodilo evanjeliu, je už chovaním, aké vidíme u Ježiša (Mt 17, 24-27) aj u Pavla (1 Kor 9, 1 ; 1 Sol 2, 5-9). Tu vidíme, v čom je <em>dokonalá sloboda bez vnútorných zábran</em>.
<!-- |:2:| --></p>
<h3>„Etika Ducha“</h3>
<p class="clanek_text">Duch (pneuma) zakladá, inšpiruje, nesie a sprevádza konanie kresťana vôbec, je to hnacia sila a „princíp“ novej „etiky“. Kresťanská etika ako základ konania a ako návod k nemu je podľa Pavla <em>etika pneumy</em>. Ale aj v takej pneumatickej etike musia byť pevné kontúry, zreteľný obsah, zretelné príkazy a zákazy.</p>
<p class="clanek_citace">„Etika Ducha“ neznamená, že je všetko postavené na ľubovôli a smie sa neurčite rozplývať, že je smerodajná len tá ktorá konkrétna situácia a určité „vnuknutie“, ktoré prijímame. Pavol hovorí otvorene o tom, že „Božie prikázania je treba zachovávať “</p>
<p class="clanek_text">(1 Kor 7, 19), vie o tom, že celý Zákon je naplnený v prikázaní lásky (porov. Rim 13, 8-10), hovorí dokonca o novom etose ako o „zákone Kristovom“ (Gal 6, 2). Ale toto všetko teraz platí na novej báze, platí v sile k plneniu prikázaní, ktorú daruje Boh, platí to v naliehajúcej moci <em>pneumy</em>. „ <em>Ak vás vedie Duch, nie ste pod Zákonom</em>.“ (Gal 5, 18). Rušíme teda vierou Zákon ? Vôbec nie. Naopak, vierou ho potvrdzujeme. Veriť v Ježiša predsa neznamená rušiť Zákon, ale dať mu ducha a naplniť ho láskou. V posledných desaťročiach vystúpila do popredia koncentrácia na ústrednú požiadavku lásky – ale aj tá bola chápaná tradične ako „prikázanie“ a len tak. Mnoho vecí pri tom iste obrátilo na seba väčšiu pozornosť, a človek si uvedomil, aká veľká je vzdialenosť medzi úlohou a skutočným plnením, aká je široká priepasť medzi nimi. Mnohí si však pomáhali obvyklými výrokmi, ako: Snažím sa – Boh prihliada aj k dobrej vôli (a to možno stačí) – som predsa len človek a mám svoje medze – alebo dokonca : veď som a zostanem pred Bohom vždy len hriešnikom ... Trilling píše :</p>
<p class="clanek_citace">„Vnucuje sa mi otázka, či sme skutočne prijali a na sebe vyskúšali pavlovské presvedčenie, že človek má Božieho Ducha ako silu ku konaniu. Ako sme videli, Pavol pozná plnenie prikázaní, záväzné aj pre kresťanov, predovšetkým prirodzene požiadavka lásky (....)</p>
<p class="clanek_text">Ale Pavol vie o onej tajomnej sile v nás, ktorá<em> núti a poháňa k plneniu prikázaní</em>. ,Kresťanská´ etika ako etika Ducha, to sa mi javí stále ešte alebo zasa znovu ako krajina,
ktorá čaká na objavenie. Možno s tým dokonca súvisí to, že sme na túto dimenziu mnohoraz zabudli alebo ju stratili, že je v nás toľko , priemernosti´, uspokojenia s tým, čo sa zdá byť dosiahnuteľným, návyku na kompromisy, že z nás často vyžaruje tak málo sily. Neviem, ale domnievam sa, že tu nejaká súvislosť je.“</p>
<p> </p>
<h3>Literatúra</h3>
<p class="clanek_text">Nový biblický slovník. Praha : Návrat domů, 1996, s. 183 – 184, 987.
Porubčan, J. : Posolstvo, ako o ňom písal Pavol 2 2.list Korinťanom, List Rimanom, List Galaťanom. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1996, s. 63, 144 – 145.
Trilling, W. : Apoštol Pavel. Misionář a teolog. Praha : Vyšehrad, 1994, s. 133 – 150.
Von Allmen, J. J. : Biblický slovník. Praha : Kalich, 1987, s. 280 – 282.
Zvěřina, J. : Teologie Agapé. Praha : Scriptum, 1992, s. 118 – 119. </p>
<p> </p>