Rüdiger Safranski : Koľko globalizácie unesie človek ? Bratislava : Kalligram, 2006, 94 strán.

Kniha Rüdigera Safranského s názvom "Koľko globalizácie unesie človek?" pomáha zorientovať sa v nápore dojmov a hrozieb. Rozpráva názorne, ako prišlo k tomu, že globálnosť – kedysi evokujúca maximálny priestor – sa stala väzením, miestom hystérie. Nabáda nás vytvárať si priestor pre rovnováhu a schopnosť konať. Kedysi ľudia klčovali v lesoch čistiny a na nich zakladali civilizácie. Dnes sa, podľa autora, globálna civilizácia stala húštinou a každý jednotlivec si musí vyrúbať vlastnú čistinu, priestor pre vlastný život. Nejde však o uzavretie sa, ale o pokus udržať si globálnosť tak ďaleko od seba, ako je pre našu individualitu potrebné. <img vspace="10" hspace="10" border="1" align="right" style="" alt="" src="http://umlaufoviny.com/www/res_publica/Redakcni_system/clanky/image/723_Safranski_globalizace.jpg" />

Človek je bytosť, ktorá má schopnosť správať sa sama voči sebe. Aktivita človeka ako rozumnej bytosti, sa začína vystúpením zo seba samého, transcendovaním. Transcendujúci živočích, človek, vychutnáva odstup, s ktorým hľadí na celok. Dodáva mu to pocit, že sa podobá Bohu. Zároveň pozoruje, že síce pritom môže vystúpiť zo seba, ale zo sveta zvierat nie, lebo je jeho súčasťou. Zmieta sa medzi Bohom, ktorý vidí celok, a zvieraťom, ktoré k tomu celku patrí. Nie sme práve preto „bytosťami s nedostatkami“, lebo máme výhľad na príliš široký a príliš vzdialený horizont, teda na globálno ? Nie je naše bohatstvo poznatkov a perspektív zároveň našou slabosťou ? Ako povedal Nietzsche, človek je nedohotovený živočích. Polotovar : nie celkom hotová bytosť, ktorá sa musí ešte skompletizovať, ale na druhej strane sa vyznačuje pozoruhodnou schopnosťou, že dokáže od prírody dané nedostatky kompenzovať šikovnosťou a inteligenciou. Tam, kde ho príroda často necháva zlyhať, nezriedka musel, aby prežil, vziať evolúciu do vlastných rúk. Možno to formulovať aj takto : Človek je od prírody odkázaný na umelosť, teda na kultúru a civilizáciu. Ako nerozhodnuté zviera tvorí – teda prostredníctvom kultúry – svoju prírodu, kultúrnu druhú prírodu. Vo svojej prvej prírode je človek bytosťou determinovanou strachom. Druhá príroda, ktorú si vytvárame znamená odbremeňovanie, obmedzovanie strachu a zmenšovanie rizík. Vďaka technike si vytvárame akési protézy, panciere, škrupiny, chránené úkryty, vysvetľuje Safranski. Niet pochýb : kultúra techniky a vedy nám spravidla prospieva. Problém spočíva v tom, ako ďaleko sa môže človek so svojou druhou prírodou, čiže kultúrou, vzdialiť od prírody prvej. Nemôže sa jeho druhá príroda dostať dokonca do sebaničivého protikladu voči prvej prírode ? Sieť druhej prírody, vytvorená človekom, pokrývajúca našu modrú planétu ako ušlachtilá pleseň, je globálna. Moderné globálne vedomie sa pravdepodobne zrodilo vo chvíli pristátia na Mesiaci v roku 1969 a pri pohľade z vesmíru, z Mesiaca, na našu modrú planétu. Vtedy eufória razom prešla do paniky. Tým, že svetové spoločenstvo a svetové dejiny strháva vír globalizácie ako nikdy predtým, prebúdza sa aj úzkostná pochybnosť, či nie je tej globalizácie, respektíve zlej globalizácie už priveľa, či sme ešte vôbec pánom situácie. Pochybnosti a úzkosť napokon ústia do antropologickej otázky : „Koľko globalizácie unesie človek ?“, konštatuje Safranski.

Žijeme v období globalizácie, o tom niet pochýb. Počnúc použitím prvej atómovej bomby máme do činenia s globálnym spoločenstvom ohrozenia. Moderná globalizácia sa začala globalizáciou strachu a hrôzy. Platí to aj o ekologickom aspekte globalizácie. Ekonomické a priemyselné drancovanie na zemi, vo vzduchu a vo vode, sa stáva údesnou kulisou hrozby. Takto chápaná globalizácia znamená pustošenie celej planéty. Zoznam hrôz, ktoré môžu súvisieť s globalizáciou, či dokonca z nej priamo vyplývajú, možno rozšíriť. Do víru globalizácie sa dostávajú choroby. AIDS premieňa svet na globálne spoločenstvo nákazy. Aj premnoženie obyvateľstva patrí k aspektom globalizácie, vzbudzujúcim hrôzu. K tomu pristupujú v užšom zmysle ekonomické a technické procesy globalizácie, vďaka ktorým narastá hustota prepojenia : ekonomicky, kultúrne, turisticky, vedecky, technicky a komunikačne. Podľa definície OECD je globalizácia ekonomiky proces, v ktorom sa trhy a výroba v rôznych krajinách v dôsledku cezhraničného obchodu s tovarmi, službami a pracovnými silami, ako aj v dôsledku pohybu kapitálu a technológií, stávajú čoraz viac na sebe závislými. Formy ekonomiky a techniky, pravda na rozličných vývinových stupňoch, sa zjednocujú, napriek pretrvávajúcim politickým a náboženským rozdielom. Prúdy kapitálu nepoznajú hranice, a nielen v metaforickom zmysle, niekde spôsobujú záplavy a divokú džunglu, inde po nich zostáva spúšť a pustatina. Celok pôsobí ako prírodná katastrofa globálnych rozmerov. Je to však dielo ľudí, hoci neplánovane. Všetko prebieha technicky, vykalkulovane a pomocou stratégií vyrátaných na maximalizáciu zisku. Procesy sú v jednotlivostiach racionálne, ale ako celok nerozumné. O verejnosť je postarané. Pomocou globálnej informačnej technológie sa v každom kúte sveta dozvedáme, čo všetko sa všade na svete deje. K modernej globalizácii patrí táto veľká miera sebareferencie a sebazviditelnenia. Už odjakživa všetko dajako súviselo so všetkým. Kedysi to však boli procesy prebiehajúce za chrbtom zúčastnených. Dnes k modernej globalizácii patrí sebavnímanie zosieťovania, ktoré kolíše medzi eufóriou a hystériou. Po prvé to znamená zosieťovanie ako také, a po druhé zosieťovanie, o ktorom vieme, či lepšie: o ktorom čosi vieme – pretože to nevieme presne, vieme aspoň to, ako veľmi je všetko
navzájom prepojené. Moderná globalizácia je sebareferenčná a pokiaľ ide o komunikačné techniky prebieha dnes už v plne reálnom čase, vysvetľuje Safranski. Podľa neho globalizácia však nie je len súhrnom zlých správ, ktoré obchádzajú zemeguľu. Jestvujú potešujúce globálne kooperačné spoločenstvá. Nemožno poprieť efekt rozšírenia moderných prírodných vied, medicíny a techniky, ktoré život obohacujú a chránia. Ako globálna inštitúcia existuje Organizácia Spojených národov a hustá sieť medzištátnych a nadštátnych organizácií a zmlúv o obmedzení násilia a vojen, ktoré OSN dopĺňajú a konkurujú jej. Etablovala sa aj svetová verejná mienka. Tyranské režimy nevyhnutne cítia, že sú pozorované a sú vystavené tlaku, aby sa demokraticky legitimovali. Porušovanie ľudských práv, aj keď sa netrestá pravidelne, neostáva nepovšimnuté a vyvoláva protesty. Svoju pozíciu si upevňuje Medzinárodný súdny dvor. Keďže „globalizácia“ nie je jednotný, ale mnohostranný proces, bude lepšie hovoriť o „globalizáciach“. A tak máme do činenia nielen s faktickými globalizáciami, ale aj s „globalizmom“ ako ideou, respektíve ideológiou, konštatuje Safranski. Píše : „Globalizmus ako ideológia, vytvára obraz svetového spoločenstva, ktoré sa javí jednotnejšie ako je. Často sa zanedbáva fakt, že zatiaľ čo sa v jednotlivých regionoch prehlbuje homogénnosť, v iných prebiehajú procesy vedúce k izolácii od ostatného svetového diania. Spoločenstvá ( ... ) sa stávajú ,bielymi škvrnami´a upadajú do raných vývinových štádií. Vo svete komunikujúcom v reálnom čase narastajú anachronizmy. Vznikajú nové časové pásma, nie v zmysle hodín, ale epoch. ( ... ) Vytráca sa civilizačné minimum ( ... ) Na pôde globalizácie teda vznikajú nové rozdiely, ( ... ), nevieme ako na ne reagovať. Globalizmus ako ideológia nechce akceptovať nárast anachronizmov a vývinových diferencií, alebo ich pokladá len za prechodný jav. ( ... ) Globalizmus v podstate nie je opisom skutočnosti, je skôr požiadavkou. Z globálneho bytia robí globálnu nevyhnutnosť. Globalizmus je globalizácia, ktorá sa stala normatívom. Ak zostáva nedogmatický, vnímavý a pružný, ide o ideu – v opačnom prípade ide o ideológiu.“ Aj keď pripustíme, že v globálnom, osudovo spojenom spoločenstve nejestvuje nástojčivo potrebný veľký a akcieschopný subjekt „ľudstvo“, predsa o ňom prinajmenšom snívame, a koniec koncov chceme, aby sa tento náš sen stal skutočnosťou. Túžba po jednote však ustavične sprevádza neraz vražedný boj o odlišnosť. Táto túžba sa spája s obrazom Boha, ktorý tróni nad všetkými odlišnosťami a protikladmi, a s obrazom takého ľudstva, ktoré ešte nijakú odlišnosť nepozná, alebo ktoré už nijakú nemusí robiť. To sú dve veľké idey univerzality : jeden Boh a jedno ľudstvo. V skutočnosti však jestvuje množstvo modiel, a ľudstvo zložené z roztrhaných článkov – je rozkúskované na rodiny, kmene, národy a ríše, a to aj v čase globalizácie.„A teda politický svet naďalej nie je univerzum,ale pluriverzum“, zdôrazňuje Safranski.V stelesňovanej skutočnosti sa ľudia navzájom ohraničujú, narážajú na seba v priestore, odlišujú sa, a od seba oddeľujú. Dokonca Hegel obhajoval na pôde faktov životnú nevyhnutnosť hranice : „Niečo je len vo svojej hranici a svojou hranicou tým, čím je. Preto neslobodno hranicu chápať ako hranicu len vonkajškovo ( ... ) Človek, pokiaľ skutočne chce byť, musí byť prítomný, a za tým účelom sa musí ohraničiť. Kto má odpor ku konečnému, ten nedospeje k nijakej skutočnosti, ale zostane v abstraktnom, a vyhasne sám sebe.“ Celok ako taký si možno predstaviť, ale nemožno ho žiť. Žiť ho možno iba znášaním protirečení, v dejinách nepriateľstva. Celok môže byť pravdivý a dobrý, ale utvára sa až bojom jednotlivého. Tak sa od čias Platóna rozvíja uvažovanie, ktoré sa oddáva snom o celku, ale nemôže obísť fakt, že ľudia sa líšia a aktívne bojujú za svoju odlišnosť, až po boj na život a na smrť. My a tí druhí – to je evidentné odlíšenie. Potom už len treba vyjasniť hranice tohto „my“. „Môže sa ,my´ stať bezhraničným ? Naozaj môže do seba pojať celé ľudstvo ?“, pýta sa Safranski. Pamäť mýtov a myslenie pravidelne narážajú na elementárne vzťahy znepriatelenia. Človek sa vracia do počiatkov, aby uchopil okamih jednoty. Ten však pred ním ustupuje ako horizont, ku ktorému sa blíži, a z dejín nepriateľstva sa už nikdy nevymaní. Meče sa zmenia na radlice až potom, keď vykonajú svoju prácu. Vojna je otcom všetkých vecí, zrejme aj duchovných. Len ak si zvolíme veľkú vzdialenosť, ak z vesmírnej prespektívy meditujeme o našej belasej planéte – len potom nastane tá pravá chvíľa pre zmierlivé, priam súcitné myšlienky : „Prečo sa rozčulujeme, prečo sa neznášame na tejto úbohej malej Zemi, na ktorej predsa bývame všetci spolu !“ Takto chápaná Zem je niečo, k čomu sa vraciame, a o čom hovoríme s gestom dištancovanej a veľkomyselnej solidarity. Takéto pohľady sú dnes známe z letov do vesmíru, a je dosť astronautov, ktorí sa cez takéto pohľady stali stúpencami ekológie. Keď sa však človek opäť dotkne Zeme, a znovu sa ponorí do sociálnej džungle, mierumilovnosť zhora sa čoskoro pominie. Okrem toho, aj tam hore už napreduje vojenské vyzbrojovanie. Aj tam nájdeme stopy globálneho nepriateľstva. Safranski hovorí : „ pri pohľade z veľkej výšky a s perspektívou globálnych problémov do budúcnosti, hovoríme o ,ľudstve´, o tom, aké má úlohy, v čom sa zanedbalo ( ... ). Hovoríme pri tom ,my´, a myslíme tým ľudstvo. Toto rozšírené ,my´ platí ako kolektívny subjekt, ktorému možno pripísať konanie. Len v supervíziach jestvuje akcieschopný singulár ,ľudstvo´, v skutočnosti však jestvujú ľudia len v pluráli. Predpoklad, že z množstva ľudí sa môže vytvoriť akcieschopný subjekt ,ľudstvo´, protirečí všetkým dejinným skúsenostiam.“ Za mocou, ktorá sa zveličuje ako ľudstvo v akcii, spočíva vždy čiastočná moc, ktorá sa snaží zabezpečiť si týmto manévrom výhody v konkurencii s inými mocami. Kant v 18. storočí predložil známy návrh globálneho svetového mieru za predpokladu zásadnej plurality. Kant robí pôsobivý pokus, ktorý je praktickým jadrom jeho filozofie – ponad sebazáchovný um konštituovať taký rozum, ktorý v sebe takrečeno obsiahne thymotickú vášeň ( vášnivú túžbu po odlišnosti ). Jadro Kantovej argumentácie tvorí viera v tento hrdý, odvážny, thymotický rozum. Kant sa orientuje na obraz človeka, ktorý sa mierumilovne začleňuje do spoločenstva nie preto, že je slabý a prispôsobivý, ale preto, že dokáže ovládať sám seba, a prekonať svoj egoizmus. Takéto racionálno pokladá Kant za čosi univerzálne. Je to podľa neho orgán, pomocou ktorého môže jednotlivec chápať seba samého nielen ako člen národa a štátu, ale aj ľudstva. Rozum zbavuje hraníc. Jednotlivec, ktorý si váži svoj rozum a používa ho, objavuje a váži si zároveň aj ľudstvo v sebe. „Ľudstvo“ nie v zmysle štatistickej veličiny, ale ako označenie dôstojnosti rozumu jednotlivca. Kto si ctí „ľudstvo“ v sebe, ten prekoná prostú snahu o sebazáchovu, a je schopný byť solidárny. Tento rozum robí z človeka svetoobčana. Je priamou cestou od Ja k My. Vo svetle rozumu je možný zmier, môže sa začať epocha vyrovnávania protikladov. Kant dúfal, že náboženstvá by bolo možné zredukovať na ich spoločné morálne jadro – to, čo dnes Küng nazýva „globálny svetový etos“. Patrí sem aj nádej, že náboženstvá prestanú v mene exkluzívneho Boha ospravedlňovať ukrutnosti každého druhu. V pluralistickej spoločnosti je veľa bohov, veľa hodnotových orientácií, množstvo náboženských a polonáboženských koncepcií. Jediný Boh, ktorý kedysi zaručoval duchovnú súvislosť západnej spoločnosti, sa roztrieštil na množstvo malých domácich bôžikov. „ ( .... ) aj pravda je deliteľná, je rozdelená medzi individuá, a ( ... ) človek nedisponuje jedinou nedeliteľnou pravdou. Preto je s myšlienkou deľby moci spätý aj princíp tolerancie. ( .... ) Deľba moci neupravuje len spolunažívanie, ale zasahuje aj individuum. Jednotlivec si zvyká, že žije v rôznych hodnotových sférach. Politika, veda, hospodárstvo, umenie, náboženstvo, rodina, sú oblasti, v ktorých sa rozlične uvažuje, pociťuje a koná. Každý z nás obýva viacero svetov zároveň. Vnútorná deľba moci teda znamená, že človek v sebe samom utvára rovnováhu rozličných mocí, do ktorých je vťahovaný. ( ... ), pocítiť na sebe komplikovaný systém deľby moci je vlastne trúfalou požiadavkou z pohľadu ľudí, ktorí by radi viedli život ako vytesaný z jedného bloku, bez nutnosti vnútorne znášať konflikt rozličných hodnotových sfér. Preto až na líniach konfliktov a zlomov, o ktoré sa bojuje, vidieť krehkosť západného modelu života, ktorý azda závisí až od príliš mnohých predpo-
kladov, aby mohol fungovať ako globálna paradigma zospoločenštenia“, myslí si Safranski. Globalita je komplexná súvislosť a konanie v nej prináša zväčša iné výsledky, ako sme zamýšlali. Medzičasom sa dokonca aj každodennému vedomiu nanucuje globálny horizont problémov, a tak jestvuje stále viac príležitostí, keď si človek uvedomuje vlastnú bezmocnosť. Príslušný okruh života už nie je chráneným priestorom. Takmer každú zmenu v blízkej oblasti – v práci, v stravovaní, v doprave, vo využívaní médií, v zdravotníctve – možno chápať ako posledný článok v príčinnom reťazci, o ktorom už v jednotlivostiach strácame prehľad, o ktorom však vieme aspoň toľko, že siaha dozadu, do nesmierne komplexnej globálnej siete. Politizácia a ekonomizmus, tieto dve redukcie vo vnímaní celku, konvergujú. Ekonomizmus prebúdza predstavu monotónneho univerza z pracoviska, trhu, peňažných tokov a pohybu tovarov. A politizácia zužuje myslenie na dimenziu stratégie a protistratégie. Globálno sa v politickom vnímaní redukuje na číry objekt kalkulácií s mocou alebo bezmocnosťou. Inými slovami, aj myslenie sa pri pokuse orientovať sa na celok ocitá v globalizačnej pasci. Monotónne sa krúti v bludnom kruhu dvoch základných otázok : ako ovládnuť globálno, pýtajú sa jedni, a ako ho zachrániť, pýtajú sa druhí. Podobne, ako je to s myslením, je to aj s predstavami. Zostávajú v zajatí tisíckrát videných televíznych výjavov chudoby a bohatstva, násilia a zábavy, púští a metropol. Pre globalizované vedomie, ktoré sa opiera o médiá, sa zužuje priestor, chýba mu pocit otvorených diaľok. Veci človeku väčšinou prichodia známe, hoci ich v skutočnosti nepozná, neprekvapujú ho, a predsa v ňom vzbudzujú strach. Vynára sa svet postihnutý podobnosťou ( Adorno ). Aké zužujúce sú formy vnímania v rámci globalizmu, vidieť na kontraste voči kozmopolitizmu, ktorý je historicky starší, a to najmä v spôsobe utvárania vzťahu k celku. Kozmopolitizmus, odkedy jestvuje ako artikulovaná skúsenosť, mal funkciu klauzuly otvárania sa. Dnešný globalizmus už túto funkciu nemá. Pre neoliberálnu ideológiu je kapitál v celkom triviálnom zmysle kozmopolitický, za predpokladu, že pravidlo : „Moja vlasť je tam, kde mi je dobre“, sa označí ako kozmopolitné. Skutočne, kapitál má veľa vlastí, je doma vždy tam, kde sa dobre zhodnocuje. Kozmopolitní v tomto zmysle sú potom aj globálni hráči, ktorí žijú pri trasách svojho kapitálu a mailujú, faxujú a presúvajú sa letecky okolo celého glóbu. Globalizmus ako ideológia globálnych hráčov má tiež funkciu klauzuly otvárania sa, ale v inom zmysle ako kozmopolitizmus. Tento globalizmus požaduje otvoriť trhy tretieho sveta investičnému kapitálu, ale pokiaľ ide o výrobky a služby z tretieho sveta, tu trvá na princípe uzavretého obchodného štátu. Nech je to akokoľvek, globalizmus zužuje priestory, a tam kde je skutočne citlivý, morálny a zodpovedný, vŕši množstvo problémov, z ktorých si niekedy možno zúfať. Globalizmus je symptóm preťaženia. Globalizmus očividne nikto z nás nevydrží, a preto sa uzatvárame v ideológiach ( neoliberalizmus, multikulturalizmus a iné ), a utiekame sa k fantastickým predstavám zániku a spásy ( záchrany ), upozorňuje Safranski a dodáva : „ ( ... ) globálno sa stalo arénou ekonómie, médií, politiky, stratégií a protistratégií. Už to nie je ten celok z teológie, metafyziky, univerzalizmu a kozmopolitizmu, je to celok, ktorý sa stal predmetom ekonomického, technického, politického prístupu. Odtiaľ pochádza ten nezvyčajný pocit scvrkávania sa v globálnom rozmere. Všetko všetkým pripadá akési dôverne známe, dokonca aj zlé správy. Zo všetkých kútov sveta zaznievajú globálne imperatívy. S každou informáciou prichádza zároveň aj pocit bezmocnosti. Globalita sa javí ako systémová súvislosť, ktorá funguje tak dynamicky a ( ... ) bezsubjektovo, že pôsobí priam obscénne, ak niekto upozorní na význam indivídua. ( ... ) Zaiste, indivíduum nie je ničím bez celku, ku ktorému patrí. Platí to však aj opačne : nebolo by celku, keby sa neodrážal v našich hlavách, v hlave každého z nás. ( ... ) Svet bude významný či prázdny vždy podľa toho, či je indivíduum vnímavé alebo nie. Vytvárať globalizáciu je úloha, ktorú možno zvládnuť len vtedy, ak sa neopomenie ďalšia veľká úloha : tvoriť indivíduum, seba samého. Lebo aj indivíduum je celok, v ktorom sa dotýka nebo a zem.“ Indivíduom sa staneme až vtedy, keď získame podobu, obrys, keď si vytýčime hranice. Človek, ktorý zo seba tvorí individualitu, rozbíja akékoľvek fixujúce obrazy, a preto nesmie byť takým obrazom ani vymedzovaný. Takýto individualizmus stavia na slobode. Pritom sa na povrch dostáva elementárny predpoklad individuality : je nevyhnutné mať silu na sebaohraničenie, ktoré pôsobí ako imunita proti mimoriadne dráždivým podnetom a bezbrehým obzorom. Musíme totiž sami vyvinúť filtrovací systém, ktorý prefiltruje podráždenia, na ktoré vôbec nemôžeme primerane reagovať. S globálnym informačným spoločenstvom médií sme však túto úlohu zanedbali. Veď globálne informačné spoločenstvo v tejto súvislosti znamená, že množstvo podráždení a informácií dramaticky prevyšuje možný okruh konania. Médiovými protézami umelo rozšírený okruh zmyslov sa úplne oddelil od okruhu konania. Už nie je možné primerane reagovať konaním, teda vzruch previesť do konania, a tým ho odviesť. Kým na jednej strane ubúdajú individuálne možnosti konania, na druhej strane neúprosná logika mediálneho trhu s jeho informačnými a obrazovými prúdmi stupňuje prílev vzruchov. Namiesto odvádzania vzruchov do konania sa presadzuje ustavičný prísun vzruchov, upozorňuje Safranski. Čo sa stane s podráždeniami, na ktoré človek už neodpovedá konaním, a ktoré sa už neodvedú ? Ak sa neodfiltrujú, niekde sa uložia, v novej oblasti nevedomia, v ohnisku nepokoja, pripravené na podnety, len voľne spojené s príslušnými „vecami“. Človek, konštatoval Goethe, sa stáva rozptýleným. Ide však o vzrušené rozptýlenie – ako po explózii. Globalizácia, ktorá prostredníctvom médií preráža do nášho vnútra, živí latentnú hystériu a panické stavy. To produkuje okrem iného aj určitý politický moralizmus, etiku na diaľku v čase televízie. Útočia na nás hrôzostrašné správy a človek cíti morálnu zodpovednosť konať. K človeku sa morálne približuje diaľka, ale konanie má zostať len konaním z diaľky, či z veľkej výšky. „Krok za krokom sa ocitáme v situáciach, ktoré nás znepokojujúco vedú k skúsenosti, že dosah oboznámenia sa s globálnom a dosah možného konania, sa dramaticky rozchádzajú. Preč sú časy, keď ( .... ) sa konanie spájalo s oblasťou blízkeho, za ktorú sme ( ... ) mohli byť zodpovední ( ... )“, konštatuje Safranski. Keďže všetko so všetkým súvisí, jednotlivec sa nečakane ocitol v zajatí siete nových imperatívov a apelov. Čo ty sám robíš proti ozónovej diere, proti celosvetovému terorizmu, proti detskej práci vo Východnom Timore, proti utláčaniu Ogušov ? Čo s tým ? Nad – Ja, tak ako ho vytvoril Freud, je priam nevinné v porovnaní s nad – Ja, ktoré do nás vkladá zodpovednosť za globálnu budúcnosť. Niečo také nik dlhodobo nevydrží. A tak dochádza k tomu, čo sa v podobných prípadoch stávalo vždy : začneme sa hrať na rozpoltenosť. To znamená na jednej strane verejná globálna budúcnosť, a na strane druhej budúcnosť súkromná. Len tak, rozpoltene, dokážeme existovať zoči voči globálnym problémom budúcnosti. Prehnaným požiadavkám nad – Ja sa človek zakaždým ubránil delegovaním. Musia jestvovať aktéri nad – Ja – kedysi to boli napríklad kňazi a filozofi - , aby sme nemuseli robiť sami všetko, čo nám prikazuje nad – Ja. Aj horizonty globálnych problémov sú zrejme znesiteľné len vďaka deľbe práce. „Bolo by potešujúce, keby sa skutočne globálne myslelo a lokálne konalo. Spravidla je to však naopak : globálni hráči sledujú vlastné, veľmi úzkoprsé lokálne záujmy, ale s globálnym dosahom“, myslí si Safranski. Glóbus bol kedysi pravzorom vyzývajúceho tajomstva. Globálno však prestalo byť tajomstvom, pretože sa čoraz väčšmi pohybujeme v univerze, ktoré sme sami vytvorili. V pretechnizovanej a globálne zosieťovanej civilizácii, má človek čoraz viac a čoraz výlučnejšie do činenia sám so sebou, to znamená so stopami svojej činnosti, a pohybuje sa vo vlastnom svete znakov. Objavuje sa problém, že svet, ktorý žijeme, je už takmer celý vložený do druhej prírody, čiže umelého sveta. Život človeka je tautológiou, ak sa stretáva
už len so stopami vlastnej činnosti. Globalizácia je metaforicky povedané, planetárne klčovanie prvej prírody, aby ju mohla nahradiť príroda druhá. Civilizácia je, ak to vyjadríme metaforicky, vyklčovaná z lesa, je to čosi ako čistina. Kedysi jestvovali tri skutočnosti : človek, príroda a Boh. Najprv zmizol Boh – ten veľký Iný, ktorý je garantom priestornosti, a otvára nám najväčší hrací priestor. Ostala ešte príroda, ako skutočnosť toho Iného. Ak však aj príroda bude preniknutá činnosťou človeka, napokon už aj v nej nájdeme len produkt vlastnej činnosti, zbavený akéhokoľvek tajomstva. A potom nadíde globálna sieť civilizácie s ľuďmi, ktorí si budú čoraz podobnejší. Kedysi boli lesy symbolom tajomnosti, osudovosti a hrozivosti sveta, ktorý bol ešte niečim celkom iným. Z týchto lesov sa stala húština ľudských záležitostí a symbolov. A preto sa blížime k epoche globálnej klaustrofóbie, upozorňuje Safranski a dodáva : „Opäť potrebujeme v tejto globálnej húštine čosi ako čistiny. Tak ako kedysi ľudia rúbali čistiny v lesoch prvej prírody, dnes zrejme musia ( ... ) klčovať čistiny v tejto ,druhej´, umelej prírode.“ Čo taká čistina znamená ? Nejde o nevyhnutne politické stratégie a formy odporu skupín, ale o život jednotlivca v skúsenostnom horizonte globálneho zosieťovania, v ktorom sa cíti bezmocný a bezvýznamný. Čistina je priestor, ktorý jednotlivec potrebuje na to, aby bol indivíduom. Vyklčovať čistinu znamená v hemžení objavovať vlastný príbeh, energicky ho uchopiť, a jeho niť snovať ďalej s vedomím, že vlastný príbeh sa v zmätku mnohých iných príbehov kdesi zamoce a napokon stratí. Znamená to rozlúčiť sa s ilúziou, že jestvuje dajaká čistina ako veliteľský mostík, z ktorého možno riadiť celé dejiny. „Vyrúbať si čistinu znamená ďalej rozvíjať spôsoby správania a myslenia, ktoré sa akosi nehodia ku globalistickej hystérii : spomalovanie, tvrdošijnosť, orientačný zmysel, schopnosť vedieť vypnúť, byť nedosiahnuteľný. Nezabúdajme však : v komunikačnej sieti nejestvuje nekomunikácia, veď aj tá predstavuje akt komunikácie ( .... ). A tak si želám, aby sme si aj od globalizácie zachovali odstup, aby sme ju udržali ( ... ), len voľne spojenú s naším vlastným životom ( ... )“. Týmito slovami končí svoje podnetné úvahy Safranski.