<strong>Jaroslav Pelikan</strong>: <em>Komu patří Bible? Dějiny Písma v proměnách staletí</em>. Praha: Volvox Globator, 2009, 269 stran.

Kniha jedného z najvýznamnejších cirkevných historikov Jaroslava Pelikana (Yale University, USA) ukazuje, prečo je Biblia jednou z najvplyvnejších a najčítanejších kníh na svete. Čo všetko Biblia obsahuje a ako ju rôzny ľudia v dejinách interpretovali?

<img border="1" align="right" alt="" src="http://umlaufoviny.com/www/res_publica/Redakcni_system/clanky/image/639_bible.jpg" style="margin: 10px;" /> &#160; &#160; &#160; V najstaršom zaznamenanom kresťansko-židovskom dialógu, napísanom asi v polovici druhého storočia po Kr. sa kresťanský hovorca pýta židovského potom ako citoval text z Žalmov a Prorokov: „Vieš o nich niečo? Vyskytujú sa vo vašom Písme? Vlastne nie vo vašom, v našom Písme, pretože my v nich veríme. Vy ich síce čítate, ale to duchovné, čo v nich je vám uniká“ (Justín Mučeník, Dialóg s Tryfonom). V tomto argumente sa nápadne odráža kresťanské presvedčenie, prechádzajúce celým Novým zákonom a väčšinou neskoršej kresťanskej histórie, že na základe naplneného proroctva je teraz židovské Písmo kresťanským Písmom, a že to bolo tak od počiatku mienené. Kresťania vyznávajú svoju vieru tak, že sa nazývajú „pravý Izrael“, nie len „nový Izrael“ a z Tanachu (židovského Písma) sa v tejto situácii stáva Starý zákon, vysvetľuje Pelikan. Tanach bol akoby pokrstený a to, že sa cirkev stotožňovala s dávnym Izraelom, umožnilo obhajcom kresťanstva, aby sa hlásili k starému vyvolenému rodu, ktorý siahal ďaleko do minulosti, cez prorokov až k Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi. Tak sa im podarilo na začiatku prvého storočia nášho letopočtu, za vlády rímskeho cisára Augusta, zmeniť zdanlivo mladú kresťanskú cirkev na jedno z najstarších náboženstiev. V určitom bode však prehlásenie o naplnenom proroctve, v kombinácii s pravidlami vo forme písaného Tanachu a ústnej tradície, nestačili ako autorita. Bolo treba ustanoviť nové písané zákonné právo, ktoré by zahŕňalo aj nevyčerpateľný prameň ústnej tradície. Tým sa stal Nový zákon. Zrodenie tohto neobvyklého konceptu jednej Biblie obsahujúcej dva Zákony je právom považované za najvýznamnejšiu historickú udalosť raného kresťanstva . Bola práve tak rozhodujúca „pre Bibliu v premenách storočí“ ako pre vzťah medzi judaizmom a kresťanstvom. Prvá Biblia o dvoch Zákonoch bola grécka Biblia ( ako je zrejmé z niektorých slávnych rukopisov ako Codex Sinaiticus) a nakoniec latinská Biblia. A tak to bola kanonizácia druhého, čisto kresťanského Zákona, ako aj prijatie verzie prvého Zákona v inej reči, než bol originál, čo prispelo k ďalšej separácii židov a kresťanov. Obe skupiny síce tvrdili, že sa riadia rovnakým Zákonom, čítajú rovnakých Prorokov, recitujú rovnaké Žalmy a toto všetko citujú v rôznych jazykoch, ale – bohužiaľ, niekedy jedna proti druhej, konštatuje Pelikan. Ešte účinnejšou rozdeľujúcou silou než jazykové odlišnosti (aj keď nie celkom nezávislou) bola iná interpretácia textu, hlavne medzi židmi a kresťanmi po tom, čo kresťania začali považovať Tanach nie za „ich Písmo“, ale za „naše“. Dva systémy interpretácie Tanachu alebo Starého zákona, talmudický a kresťanský – reprezentovaný Novým zákonom, sa prakticky vôbec vzájomne neovplyvňovali. Išli po iných cestách a priepasť, ktorá medzi nimi vznikala, bola zriedkavo preklenutá. O tom, ako stredovekí kresťania čítali Tanach, nám dosť napovie skutočnosť, že akákoľvek jeho interpretácia, ktorá sa presne riadila literárnym zmyslom textu bola kritizovaná ako „judaizačná“ tendencia, pretože apoštol Pavol sa dištancoval od svojej židovskej minulosti slovami: „On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha, lebo litera zabíja, kým Duch oživuje.“ (2Kor 3,6). Išlo o to, že v Písme sa nachádzajú štyri zmysly, z ktorých alegorický - takzvaný duchovný – bol uznávaný najviac, lebo vyjadroval najhlbší význam textu. Renesanční biblickí humanisti dosiahli veľký a trvalý úspech. Prvý raz od čias apoštolov sa pre kresťanských interpretátorov Biblie stalo záväzným aby sa ju naučili čítať v pôvodnom jazyku, čo znamenalo, že západní exegéti, ktorí poznali Bibliu len ako latinskú Vulgatu, boli stále viac a viac nútení učiť sa gréčtinu. Mnohí z nich sa naučili aj hebrejsky. Protestantskí reformátori sa chopili úlohy zaviesť vzdelávacie reformy doporučované renesančnými humanistami. Najväčší dôraz kládli na najvyššiu autoritu Písma a z toho priamo a nevyhnutne vyplývalo - slovami najdôležitejšieho vyznania viery v presbyteriánskej cirkvi, že „Starý zákon v hebrejčine... a Nový zákon v gréčtine... súc bezprostredne inšpirované Bohom a udržiavané v čistote po celé veky len vďaka Božej starostlivosti a prozreteľnosti sú preto autentické“ (Westminister Cofessions). To však nie je možné tvrdiť ani o Vulgate stredovekej cirkvi, ani o prekladoch do rôznych domácich jazykov z dôb protestantskej cirkvi. V protestantských vyšších školách a jezuitských akadémiách rôznych krajín sa na základe renesančnej vzdelávacej filozofie stali nielen latinčina, ale aj hebrejčina a gréčtina (klasická i Biblická) povinnými predmetmi pre žiakov, ktorí chceli študovať teológiu na univerzite alebo v seminári, a tiež pre tých, ktorí mali v úmysle študovať medicínu, právo, pedagogiku a vedecké odbory. Najtrvalejším dedičstvom toho, že renesanční biblickí učenci dosiahli obrodu kresťanstva, bolo asi nastolenie „svätej filológie“ a gramatiky ako jediného správneho základu a cesty ako správne čítať Bibliu, domnieva sa Pelikan.

<!-- |:1:| --> Kauzálne spojenie renesancie a reformácie existovalo a malo historický význam. Heslo „sila slova“ vyjadrovalo silu posolstva Biblie, zbaveného ťaživej autority cirkvi a tradície, takže mohlo priamo a slobodne pôsobiť na ľudské srdcia a životy. K tejto emancipácii mohlo dôjsť tým, že sa rozšírila distribúcia a zlepšil sa prístup k pôvodnému textu Biblie v pôvodných jazykoch, čo nebolo dielom protestantov, ale biblických humanistov, ako bol Erazmus. Ukazovateľom veľkej dôležitosti Biblie pre reformáciu bola jej ústredná pozícia v sporoch o učenie, ktoré boli v reformačných cirkvách tak výrazné, že sa Biblia teraz stala sama o sebe doktrínou a jej pozícia jedinej autority bola deliacou čiarou medzi protestantizmom a katolicizmom. Tým, že v katolicizme bola Biblia pevne zakotvená vo väčšom systéme autority, Tridentský koncil dal kritickú odpoveď na protestantskú zásadu sola Scriptura („len Písmo“). V skutočnosti však, a to je historický fakt (a preto teologický presný) kresťanská Scriptura nebola nikdy sola. Keď kresťanské hnutie začalo, malo ako svoju Scripturu Tanach (vo väčšine prípadov Septuagintu) a okrem nej základné prehlásenie, že Ježiš bol a je dôkazom jeho naplnenia. V dobe, kedy toto prehlásenie bolo napísané a nachádzalo sa v Písme Nového zákona, cirkev už mala svoje kréda, vyznania viery a liturgiu. Na ich podklade sa rozhodla, čo bude Nový zákon a tým tiež Tanach pre kresťanskú vieru a život znamenať. Spor medzi protestantskými reformátormi a Tridentským koncilom ohľadne biblického kánonu ukázal, že ani v učení sola Scriptura nie je možné autoritu Biblie automaticky preukázať. To by asi vyžadovalo dajakú náuku o opakujúcej sa inšpirácii v každej generácii dejín cirkvi. Záleží na tom či jej autoritu uznáva tradícia a či ju cirkev akceptuje. Je iróniou, ktorá sa opakuje v dejinách Biblie za judaizmu aj kresťanstva, že Biblia je používaná ako zbraň proti cirkvi a tradícii, pritom však pochádza z arzenálu cirkvi a bola zachovávaná a chránená tradíciou, vysvetľuje Pelikan.

Oživenie vedeckého štúdia Tóry a Talmudu v judaizme dvadsiateho storočia prispelo k tomu, že došlo k podstatnému zlepšeniu znalosti židovskej interpretácie medzi nežidovskými učencami. Štvordielny zväzok Commentary on the New Testament from Taland and Midrash Paula Bilberbecka, aj keď niekedy kritizovaný židovskými aj kresťanskými exegétmi, znamenal, že už neexistoval žiadny dôvod pre ignoranciu v otázkach výsledku židovskej tradície, ktorý tak dlho pretrvával v cirkevnom čítaní Biblie. Medzi nespočetnými biblickými komentármi dvadsiateho storočia je význačná Anchor Biblie, pretože na jej produkcii spolupracovali židovskí, rímskokatolícki a protestantskí učenci. Pre rímskokatolíckych učencov sa taká spolupráca stala možnou vďaka niečomu, čo sa bez zveličovania nedá nazvať inak než biblická renesancia alebo možno lepšie biblická revolúcia v rímskokatolíckej cirkvi dvadsiateho storočia. Chartou renesancie bola encyklika Divino afflante Spiritu vydané pápežom Piom XII. 30 septembra 1943. Pápež v nej síce stále ešte uznával právnu autoritu latinskej Vulgaty v latinskej cirkvi, čo Tridentský koncil povýšil na záštitu proti protestantskej doktríne sola Scriptura, ale encyklika požadovala – alebo skôr nariaďovala - dôkladné štúdium biblického textu s „využitím znalosti jazykov“, predovšetkým hebrejčiny, ktorá bola pôvodná a gréčtiny. Okrem toho mali katolícki exegéti za úlohu venovať pozornosť literárnemu druhu, ktorý bol typický pre literatúru Blízkeho východu a vystríhať sa literalizmu, ktorý by nerozlišoval medzi poéziou a prózou a k biblickej historiografii by sa choval, ako keby to boli moderné noviny. Výsledkom tohto štúdia mali byť preklady Biblie do domácich jazykov obyčajných ľudí, čo cirkev nezakazovala, ale naopak podporovala, pokiaľ ich sprevádzal komentár alebo pomôcka k pochopeniu textu. Všetky tieto príkazy v Divino afflante Spiritu dostali ďalšiu posilu v Dei verbum – vieroučnej konštitúcii o Božom zjavení Druhého vatikánskeho koncilu z 18. novembra 1965. Koncil prehlásil, že „všetci kresťanskí veriaci by mali mať prístup k Písmu svätému“ nie len kňazi a teológovia, pretože „v slove Božom je taká moc a sila, že poskytuje oporu a silu pre celú cirkev.“ Podľa Pelikana aj bez štatistických údajov sa dá s istotou tvrdiť, že „v dvadsiatom storočí neštudovala Bibliu len rímskokatolícka cirkev, ale obrovský počet ľudí po celom svete, oveľa viac než počas predchádzajúcich devätnásť storočí.“

Preto tu zostáva otázka: Komu patrí Biblia? Bolo by trúfalé, keby niekto začal hovoriť o tom, že Bibliu „vlastní“. Židovské i kresťanské spoločenstvá viery vždy prehlasovali, že Biblia je Božia kniha a Božie slovo, a preto nemôžu patriť nikomu z nás. Preto „kedykoľvek sa veriaci jednotlivo alebo kolektívne pokúsili v dejinách judaizmu, alebo kresťanstva si Písmo sväté privlastniť, ako by na to mali zvrchované právo, absolútna Božia moc nad nimi i nad Písmom sa nakoniec prejavila, niekedy veľmi dramatickým spôsobom, čo opakovane demonštrujú slová hebrejských prorokov alebo kresťanských reformátorov“, zdôrazňuje Pelikan. Hovoriť o vlastníctve Biblie, alebo sa pýtať „Komu patrí Biblia?“ je nielen opovážlivé, ale bezbožné. Podobne tomu, čo hovorí Edmund Burke o tradícii, vo vzťahu k Biblii sme v najlepšom prípade „nie skutočnými vlastníkmi, ale len dočasnými a celoživotnými nájomcami“ (Reflectionis on the Revolution in France, Harmondsworth, England, 1986, 192). Tento stav „dočasných vlastníkov a celoživotných nájomcov“ dnes židia a kresťania zdieľajú s celým ľudstvom. Keď platí, že v Biblii je taká pravda, ktorú uvidia len oči veriacich, môže tiež platiť, že niekedy aj zraky neveriacich zhliadnu niečo, čo konvenční, duchom neprítomní alebo nepozorní veriaci nepostrehli. Ťažko si môžeme predstaviť, že by sa bez tej nezdvorilej otázky, ktorú položili neznalí, mohli niekedy moderní židia a kresťania zhodnúť, že Biblia nie je učebnicou dejepisu ani prírodných vied. Obdiv k Biblii, ktorá je oceňovaná ako literárne dielo, a to, že vnímame jej „literárny druh“ je dôsledkom nového, všestranného publika. Získala ho na ceste k tým, ktorí sa len chcú o nej niečo dozvedieť. „Židia aj kresťania, každý svojím spôsobom sa musia naučiť žiť s ďaleko liberálnejšími čitateľmi textu, ktorý predtým považovali výhradne za svoj“, zdôrazňuje Pelikan. Židovská a kresťanská tradícia sú „dve odlišné náboženské spoločenstvá verné Písmu a jeho interpretácii“ s odlišnými, aj keď nie protikladnými, niekedy dokonca komplementárnymi spôsobmi, ako plniť svoje záväzky. Nové situácie, ktoré vznikli v dôsledku nášho zásadne odlišného ponímania rozdielnosti a rozpoznania toho, čo je komplementárne, volajú po návrate k veľmi starej metóde interpretácie: viac než jeden zmysel Písma. Spočíva v tom, že tá istá pasáž Biblie nemá len jeden definitívny význam. Pelikan píše: „Márne spory, či je to ,vaše Písmo‘ alebo ,naše Písmo‘ boli často len spory o správnosti jedného z dvoch alebo viac možných výkladov.“ Pokiaľ nás história židovského a kresťanského Písma niečomu naučila, je to vedomie, že ani jedno z tých spoločenstiev by bez neho neobstálo. Písmo je závislé na komunitách, aby jeho text nielen uchovávali a odovzdávali ďalej, čo nikdy nebola ľahká úloha, ale aby ho tiež interpretovali a reinterpretovali novým spôsobom a aby to robili stále starostlivejšie svedomitejšie a spoločne. Tanach a Nový zákon súhlasí v tom, že „Čo Boh spojil (nech) človek nerozlučuje!“ (porov. Mt 19,6). Týmito slovami končí svoje podnetné úvahy Pelikan.