Demokracia nie je ľudský výmysel, ale vyjadruje určitý kozmický princíp. Samo bytie má demokratickú povahu. Ako zriadenie je však demokracia umelá. Bola zriadená a je preto daná dohodou. Ale dlhým vývojom, opakovaným osvedčovaním - prežívaním, sa stáva svojbytnou a prirodzenou (Z. Neubauer).

1. Pluralizmus doby

Pre dnešnú dobu je charakteristické, že sama seba označuje za “pluralistickú”. “Pluralizmus doby” potom znamená: ako neexistuje človek v singulári, neexistuje ani len jedna ľudská spoločnosť. Na základe stále účinnejších oznamovacích prostriedkov a dravej pohyblivosti, umožnenej technickým pokrokom, zisťujeme, že prichádzame súčasne do styku s rôznymi spoločnosťami a kultúrami, náboženstvami a hospodársko-politickými systémami sveta, ba že tieto rozdielnosti sú prítomné aj v našej vlastnej spoločnosti. Inak povedané: jeden svet je určovaný množstvom paralelných javov v najrôznejších oblastiach spoločenského života, konštatuje Hans Waldenfels a dodáva: “Pritom zisťujeme, že dnešný svet už nie je svetom západného myslenia a západnej hegemónie. Stretávame sa nielen s rôznymi jazykovými skupinami a rasami, ale aj s neznámymi náboženstvami a s konkurujúcim si hospodárskym a štátnymi systémami, ktoré sa domáhajú práva na život. Stretávame sa so svetom, ktorého neznámosť nás súčasne desí aj priťahuje.” Súčasné spoločnosti a spôsob života robia na každého celkom nenápadný, ale veľmi účinný nátlak, aby sme boli všetci rovnakí. Má to však jednu veľkú nevýhodu, presnejšie povedané nebezpečie. Tam, kde sú všetci ľudia príliš rovnakí, budú najskôr tiež podliehať rovnakým škodcom. Nielen biologickým, ale hlavne myšlienkovým a ideologickým. A ideologické epidémie môžu byť nebezpečnejšie než biologické. V minulom storočí sme sa o tom mohli presvedčiť. Prečo sú také epidémie v modernej dobe možné? Pretože sú ľudia príliš rovnakí a nechajú sa strhnúť rovnakou demagógiou. Proti ideologickým škodcom a epidémiám nejestvuje žiadna iná obrana, než rozmanitosť a zásoba iných možností. Preto demokratické spoločnosti kladú veľký dôraz na to, aby v nich bolo viac politických strán, lebo dobre vieme, že s jednou nemôže demokratické zriadenie fungovať. Preto nám dnes až natoľko nevadia veľmi rozmanité názory ľudí, ale vadilo by nám, keby všetci mysleli rovnako. Lebo spoločnosť rovnakých len čaká na svoju totalitu. A skôr alebo neskôr sa jej dočká, upozorňuje filozof Jan Sokol. Tomuto dôležitému objavu, že ľudia okolo nás, ktorí sú iní a ťažko dokážeme s nimi žiť, sú alebo môžu byť v určitej rozhodujúcej chvíli jedinou účinnou ochranou proti totalite, sa hovorí pluralizmus. Nejde o žiadnu bezbrehú toleranciu. “Znamená len schopnosť vidieť u tých druhých, ktorí nie sú ako my, ich prednosti a možnosti, ktoré nám samým chýbajú alebo ktoré sme zatiaľ nevideli. Že sú to prednosti, to si môžeme overiť v rozhovore, čiže dialógu. A s konečnou platnosťou sa to preukáže, keď nás napadne dajaký ideologický škodca (....) A keď sa mu to nepodarí, bude to len vďaka tomu, že je tu dosť tých, ktorí sú iní”, vysvetľuje Sokol. Na rozdiel od tolerancie, ktorá našich odlišných susedov pokladá za nepríjemnosť, ktorú by sme mali znášať, pluralizmus hovorí, že by sme si ich mali vedieť vážiť. Pojem tolerancie vždy obsahuje záporné hodnotenie toho, čo tolerujeme: o príjemných, alebo cenných veciach ho nikdy nepoužijeme. Tolerancia bude viesť k tomu, aby sme našich odlišných susedov udržiavali v istých medziach, to znamená snažili sa rozdiel medzi nimi a nami zmenšovať: musia sa nám predsa tiež trochu prispôsobiť. Odtiaľ pochádzajú všetky možné asimilačné tendencie, ktorými zvlášť národnostné konflikty obyčajne začínajú. Pluralizmus iste chápe, že my nemôžeme byť ako oni - a oni nemôžu byť ako my: sme jednoducho iní. Ale pre pluralizmus to nie je len nepríjemnosť, ale tiež veľmi cenná vec.

V tom je veľký rozdiel. Pluralizmus nie je hromadná štatistická vlastnosť spoločnosti, je to vnútorná schopnosť a presvedčenie jednotlivých slobodných ľudí. To, že sme iní môže v bežnom živote robiť problémy. Ale komu záleží na tom, aby aj jeho deti žili v slobodnej spoločnosti, už dnes tiež vie, že tieto protichodné iné názory, ľudia, menšiny, skupiny a strany, ku ktorým sám nepatrí a s ktorými nemôže súhlasiť, by mal nielen tolerovať, ale že by si ich mal vážiť. “Môže sa totiž stať, že práve oni nás raz zachránia pred niečím ešte horším, než bol nacizmus alebo komunizmus”, myslí si Sokol. Medzi Amerikou a Európou panujú už zo zvyku rôzne názory na individuálnu a skupinovú identitu a jej dôsledky na právnu, morálnu a politickú štruktúru spoločnosti. Hrdo prijímané národné a náboženské identity sa v Európe vnímajú ako hrozby pre modernú demokraciu. V európskej ľavici prevláda už tradične iluzívna teória, že mierový svet možno dosiahnuť iba zbavením sa akejkoľvek osobnej a verejne prejavovanej náboženskej i národnej a kultúrnej identity. V politickej a štátoprávnej Európe sa presadzujú takto napríklad zákony, ktoré zakazujú nosiť moslimské šatky na verejných školách a univerzitách. Amerike nič podobné neprekáža. Na rozdiel od Európy, Ázie a iných kontinentov sa tu náboženské a kultúrne menšiny ochotne podvoľujú základným normám občianskeho a spoločenského spolužitia. Náboženské a iné deklarovanie nie je nijako v rozpore s ideou a každodennou praxou slobody a občianskeho spolunažívania. Právo vyjadriť verejne svoju vlastnú identitu sa vníma ako základné ústavné právo človeka a inherentná zložka špecifickej americkej tradície a ideálu slobody. Univerzalizmus alebo kultúrna viacdomovosť nie je a nemusí byť pritom v rozpore s hrdým prihlásením sa k parciálnej národnej, náboženskej či inej kultúrnej tradícii. Ako to ukazuje práve príklad Ameriky, jedno s druhým sa dokonca podmieňuje (T. Štrauss).

Pluralizmus znamená viac ako prirodzenú skutočnosť, že spoločnosť sa skladá z mnohých jednotlivcov a skupín. Znamená skôr, že jednotlivci a skupiny principiálne konajú samostatne a rovnoprávne a navzájom si konkurujú. Nenachádzajú sa vo vzájomnom vzťahu nadriadeného a podriadeného. Neorientujú sa na všeobecne záväzné záujmy a presvedčenia, ale na tie, ktoré si samostatne definujú. Nevieme, či sa “experiment” pluralistickej spoločnosti vydarí. Nemôžeme sa však vrátiť späť do homogénnej spoločnosti s jednou neproblematickou spoločnou vierou a jednotnými normami. Nemali by sme to ani chcieť, pretože všetky pokusy o jej náhradu, ako ich uskutočnili ideológie nášho storočia, viedli ku katastrofám. Pluralizmus musíme skôr akceptovať ako historickú a sociálnu skutočnosť, využiť jeho ponuky a vidieť triezvo jeho nebezpečenstvá. Tieto nebezpečenstvá možno zvládnuť iba eticky fundovanou politikou, to znamená stále obnovovaným porozumením konkurujúcich si spoločenských síl v potrebnej minimálnej miere spoločného poriadku, hovorí Bernhard Sutor. Pluralistická spoločnosť je odkázaná na konsenzus a to na:

- konsenzus pravidiel spolunažívania a urovnávania konfliktov,
- konsenzus poriadku zachovania a formovania potrebných spoločných inštitúcií,
- konsenzus hodnôt na únosné ohraničenie pravidiel a inštitúcií a na humánnu spoluprácu v nich.

Demokraticky usporiadaná pluralistická spoločnosť potrebuje principiálne tým menej konsenzus hodnôt, čím viac je zaručený konsenzus pravidiel a poriadku. Aj nezlučiteľné presvedčenia môžu pri určených pravidlách vzájomne vychádzať. Avšak úplne bez konsenzu hodnôt to nejde, v podstate z dvoch dôvodov:

- Po prvé, pravidlá a poriadky sú založené na hodnotách, inak by boli úplne ľubovoľné a svojvoľne meniteľné; takto však pravidlá nášho poriadku nechápeme.
- Po druhé, politické orgány musia pri uskutočňovaní právnych a mierových funkcií, funkcií zabezpečovania blaha a kultúry neprestajne rozhodovať aj o hodnotách a na hodnoty sa orientovať.

Za zachovanie konsenzu v základných hodnotách sú spoluzodpovedné všetky sily spoločnosti, ale aj štátne orgány majú pri tom určitú zodpovednosť. Hodnoty, na ktorých stavia štát, na ktoré orientuje svoju politiku, môžu vychádzať len zo spoločnosti. Z presvedčení, ktoré sú v nej zažité, z postojov ľudí, z orientácie vôle a záujmov rozhodujúcich sociálnych skupín. Štát nemôže spoločnosti predpísať širokú hodnotovú orientáciu, ale je podstatne spoluzodpovedný za minimálnu mieru hodnotového konsenzu v zmysle záväzkov k spoločnému dobru. “Svetonázorovo je neutrálny, pokiaľ nepresadzuje ani jednu náboženskú vieru alebo ju neuprednostňuje pred inými, svoje vlastné úlohy však nemôže uskutočňovať hodnotovo neutrálne”, vysvetľuje Sutor.

Neubauer o politickej zásade pluralizmu hovorí, že je to zásada zachovania otvorených alternatív. Nie azda preto, že by sme nevedeli, ktorá je “v skutočnosti” tá správna, ale preto, že je to primeranejší vzťah k skutočnosti ako takej: zodpovedá skutočnosti kozmického poriadku, ako sa nám dnes zjavuje. Rôzne politické programy môžu a musia medzi sebou konkurovať. Tak ako rôzne paradigmy, filozofie a svetonázory. Veď tak ako sa nemôžu v poznaní vynoriť všetky svety naraz, tak tiež v danej chvíli musí mať spoločnosť jeden tvar a jedno poradie hodnôt - nemôže chcieť všetky zároveň. To však neznamená, že by iné podoby boli menej skutočné a pravdivé alebo, že by dokonca bolo treba ich považovať za zlé, nepriateľské, zvrátené, tmárske a podobne. Každá doba ponúka a otvára iný priestor, odhaľuje iný svet z lona nevyčerpateľného tajomstva, ktorým je skutočnosť - alebo sa o to pokúša. Preto sa alternatívy - ako vo vede, tak aj v politike - majú úprimne rešpektovať a nie zatracovať, vyvracať, usilovať o vzájomnú likvidáciu. Neubauer zdôrazňuje: “dôvody tu nie sú etické, ale predovšetkým ontologické: alternatívy sa vzájomne potrebujú, aby boli skutočne alternatívami niečoho.”

2. Kríza demokracie

Dnes sa nám zdá jedine správne, keď sa vláda volí. Keď chceme o tom uvažovať filozoficky, musíme sa spýtať prečo. Okrem vzletných fráz, ako že “všetka moc vychádza z ľudu” alebo že sa “človek rodí slobodný”, ktoré veľa nehovoria, je možná dvojaká odpoveď. Zakladá sa buď na dôvere v ľudské schopnosti, presnejšie povedané v schopnosť väčšiny rozpoznať a vybrať tých najlepších, alebo naopak na skeptickom konštatovaní, že nech väčšina zvolí kohokoľvek, je to práve to, čo si zaslúži: nemáte si na čo sťažovať. Praktický dôsledok je v oboch prípadoch podobný, ale len prvý z nich je zároveň argumentom pre demokratickú voľbu. Iný častý argument hovorí, že voľba umožňuje prístup k výkonu moci každému. Nezaujatý pohľad na skutočnosť však svedčí o niečom inom. Argument možno platí v malých a prehľadných spoločnostiach, v masovej spoločnosti miliónov je však cesta k zvoleniu zložitá, prácna a nákladná. A tak majú reálny prístup k moci len ľudia, ktorí o to veľmi stoja a venujú tomu všetky svoje sily a schopnosti, o peniazoch nehovoriac. Voľby tak síce zostávajú slobodným výberom, ale len z veľmi obmedzeného počtu možností, pripomína Sokol. Vo voľbách, ktoré prebehli v septembri v roku 2004 v Hongkongu, bola polovica zákonodarného zboru zvolená, “nie-ľudskou voľbou”. Vláda Hongkongu umožňuje rôznym korporáciám, aby volili. Tieto korporácie a iné záujmové skupiny, napríklad učitelia, potom dosadzujú do parlamentu svojich reprezentantov a obsadzujú polovicu kresiel! Je to umožnené vďaka skutočnosti, že Hongkong existuje ako politická entita len vďaka jeho ekonomickej sile. Hongkong je zjavne najvýraznejším komerčne a podnikateľsky zameraným miestom na sveta a pretože spoločnosti, ktoré tvoria jeho ekonomiku, sú tak životne dôležité pre tento zvláštny administratívny región Číny, získavajú hlasy vo voľbách a kreslá v parlamente. Ako dlho bude trvať, než sa tento princíp nie-ľudskej voľby rozšíri do zvyšku sveta? Výsledkom tohto fascinujúceho surrealistického mechanizmu samosprávy bude to, že samospráva ako taká nebude existovať, bude odňatá ľuďom a odovzdaná v oveľa konkrétnejšej podobe než kedykoľvek predtým podnikateľským gigantom. Doteraz sme si len mysleli, že veľké spoločnosti majú hlasy pod kontrolou. Teraz to bude tak, že ich budú priamo mať (N. D. Walsch).

V dôsledku globalizácie sa ekonomická a s ňou aj politická moc koncentrujú v rukách nadnárodných spoločností a tým dochádza ku kríze demokracie, pretože jej klasické mechanizmy fungujú len v rámci národných štátov. V gréckej pôvodine slovo crisis znamená spor, rozhodnutie, trest. Kríza pritom predstavuje vrcholný bod, apogeum kritickej situácie, bod, v ktorom sa už musíme rozhodnúť. Kríza zväčša obsahuje aj pozitívny aspekt, totiž možnosť “odraziť sa od dna”, začať niečo úplne nové. Ale ak s riešením problému príliš dlho otáľame, ak rozhodnutie odkladáme, potom hrozí ešte väčšie nebezpečie, a tým je potlačenie krízy, neriešenie problému. Potlačená alebo vytesnená kríza prechádza do podvedomia, stáva sa chronickou a latentne ovplyvňuje správanie sa celého človeka či spoločenstva. Dôsledok je únava, strata výkonnosti, elánu (V. Kast). Niečo podobné možno pozorovať aj v súčasných demokratických spoločnostiach. Zvlášť v rade európskych krajín - a to aj postkomunistických - občania strácajú motiváciu pre účasť na politickom živote, vrátane účasti na voľbách, keď vidia, že najzávažnejšie rozhodnutia sa uskutočňujú na úrovni nadnárodných grémií, ktorých zloženie a politiku svojimi hlasmi nemôžu nijako ovplyvniť. V politike majú stále väčšiu úlohu médiá, ktoré sa stále viac komercionalizujú a viac než záujmom verejnosti slúžia záujmom tých, ktorí ich vlastnia. Potvrdzujú sa slová veľkého teoretika liberalizmu Karola Poppera, že médiá sú jednou z oblastí, kde logika trhu a voľnej súťaže nevedie ku zvýšeniu kvality, ale práve opačným smerom - k väčšej stupidite (T. Halík). Taký systém bude znamenať, že čím ďalej menej ľudí na svete bude dostávať to, čo chcú. A keď nebudú ľudia dostávať to, čo chcú, alebo sa budú cítiť ohrození (niečím reálnym alebo tušeným), použijú násilie, aby tento problém vyriešili, myslí si Walsch.

3. Násilie ako deformovaná komunikácia

Objavuje sa otázka: čo je násilie? Prečo sa násilie objavuje? Poznáme dajaký spôsob, ako násilie zastaviť? J. Habermas pripúšťa, že násilie jestvuje v každej spoločnosti. Na Západe žijeme v mierových a spokojných spoločnostiach, a predsa je v týchto spoločnostiach obsiahnuté štruktúrne násilie, na ktoré sme si do istej miery zvykli, napríklad neobhájiteľná sociálna nerovnosť, ponižujúca diskriminácia, ožobračovanie a marginalizácia. Dôvod, prečo sa Habermas domnieva, že násilie nevybuchuje v demokratických spoločnostiach, vychádza z jeho teórie komunikačného konania. Hovorí: “Na jednej strane prax nášho každodenného spoločného života spočíva na spoľahlivom základe spoločných základných presvedčení, samozrejmých kultúrnych právd a vzájomných očakávaní. Koordinácia konania postupuje prostredníctvom bežných rečových hier, vzájomného presadzovania prinajmenšom implicitne uznávaných hodnôt vo verejnom priestore viac či menej silných zdôvodnení.” Náš každodenný život je podľa Habermasa štruktúrovaný komunikačnými spôsobmi správania, ktoré nám dovoľujú navzájom si rozumieť. Aktom reči samým implicitne súhlasíme s určitým súborom gramatických pravidiel, ktorými sa všetci poctivo riadime v záujme komunikácie, a nie manipulácie.

Habermas hovorí, že rovnako tak implicitne súhlasíme aj s pravidlami kultúry, spoločnosti a spoločenstiev, v ktorých fungujeme. Tieto pravidlá definuje ako “spoľahlivú pôdu spoločných základných presvedčení, samozrejmých kultúrnych právd a vzájomných očakávaní”. Toto spoločne zdieľané pozadie nám dáva možnosť presadiť sa do druhého, čo Habermas nazýva “symetrickou podmienkou vzájomného preberania perspektív”. Pokiaľ ale z nejakého dôvodu nie je toto vzájomné preberanie perspektív možné, hovorca a poslucháč sa sebe navzájom odcudzujú a je im ľahostajné, či budú ich nároky uznané. To je počiatok poruchy v komunikácii, je to neporozumenie či dokonca sklamanie, ktorého najkrajnejšou verziou je potom terorizmus. Terorizmus je komunikačná patológia, ktorá sa živí svojím vlastným ničivým východiskom: Habermas hovorí: “Špirála násilia začína ako špirála narušenej komunikácie, ktorá skrze špirálu vzájomnej nekontrolovateľnej nedôvery vedie k zrúteniu komunikácie.” V západných liberálnych demokraciách jestvujú určité kanály, ktoré sú ochranou proti zrúteniu komunikácie. Psychoterapia na individuálnej úrovni pomáha liečiť vnútorné okamihy mlčania. V intersubjektívnom verejnom priestore riešia právne procedúry konflikty medzi jednotlivcami, ktorí vyčerpali všetky spôsoby diskusie. Zdá sa, že globalizácia pridáva novú energiu zmienenej špirále komunikačného násilia. Tým, že zintenzívňuje komunikáciu, zavádza nerovnomerne rozdelené bezprávie, ostro delí svet medzi víťazov, porazených a tých, ktorí z nej ťažia. Tvárou v tvár týmto premenám je vzájomné preberanie perspektív stále ťažšie. Preto Habermas vyzýva západné demokracie k rekonštrukcii komunikačných kanálov, pretože nespútaný kapitalizmus a prísna stratifikácia svetovej spoločnosti sú koreňom zrútenia dialógu.

Demokracia je predovšetkým príležitosť poradiť sa hovorí Neubauer. Je to pokorné vedomie, že vo veciach, na ktorých skutočne záleží, nikto z ľudí nevie kedy, kde, ako a skrze koho sa pravda zjaví. Preto sú všetci prizvaní a preto musíme dávať príležitosť, dobre načúvať a nespoliehať sa len na overené návody a uznané autority. Ide o spoločnú vnímavosť k potrebám kritickej situácie. Dialóg predpokladá rešpekt z oboch strán bez predbežnej cenzúry, o čom sa smie a nesmie hovoriť. Dotknúť sa vo vzájomnej dôvere aj veľmi citlivých a doteraz na univerzálnej rovine nerozhodnutých tém má ozdravujúci účinok. Útek a strkanie hlavy do piesku alebo bohorovné prehliadanie problémov sú zlými radcami (V. Malý). V skutočnom dialógu ide vždy o pravdu. Dialóg odkrýva pravdu. Inými slovami prinavracia veciam i problémom ich skutočný vzhľad, konštatuje Józef Tischner a dodáva: “Úplná pravda je plodom spoločných skúseností (...) Spoločné pohľady sú plodom zámeny hľadísk, teda dialógu - skutočného dialógu - a chápaného nielen ako spôsob ľudského správania, ale tiež ako nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie spoločnej pravdy.”

4. Prečo demokracia

Občianskemu a demokratickému usporiadaniu štátnej moci dávame prednosť preto, že si to zo všetkých najlepšie uvedomuje, že sa musí samo obmedzovať zákonmi a právom a nemôže si robiť monopolný nárok na človek, ale ani na verejný priestor, zdôrazňuje Sokol. Politický priestor svojou zásadnou otvorenosťou vylučuje totálnu manipuláciu. Keby tento prípad nastal, potom sa ocitáme v demiurgickom modeli konania, kde osvietený despota, dokonalý programátor, mocenská či ideologická skupina kontrolujú verejný priestor. V kontrolovanom systéme má právo na zakladanie nového len despota. Ten ale nepotrebuje iniciatívu druhých, ale len ich poslušnosť. Politický priestor svojou podstatou založený na slobodnej a nepredvídateľnej iniciatíve sa stáva púhou fikciou. V manipulovanom priestore - či už mocou alebo lžou - prestáva existovať slobodne vytvárané konanie, pretože potom už nie je možné slobodne manifestovať druhým individuálne a nevypočítateľné skutky, ktoré zakladajú novú skutočnosť v poriadku politickej praxis. Keď sa teoreticky a prakticky náhľad na jednotu sveta a života majú zhodovať, potom aj politická scéna musí umožňovať prístup k celku bytia a života (V. Umlauf). H. Arendtová výslovne nadväzuje na M. Heideggera, keď definuje spoločný priestor politeje ako miesto, kde vzniká onen spoločne zdieľaný svet (Mitwelt), existujúci vďaka spoločne premýšľanému a konanému konaniu. A. Tocqueville má iste pravdu: princíp združovania je skutočne prvou zákonitosťou demokracie. Bez životne dôležitých sprostredkujúcich inštitúcií, sprostredkovateľov medzi bezbranným jednotlivcom a štátom, demokracia nemá dostatočnú spoločenskú silu. Je prázdnym priestorom, v ktorom púhy dav je manipulovaný demogógiou. Sila ľudí, odlišná od púheho davu, tkvie v jeho schopnosti tvoriť dobrovoľne rôzne samosprávne organizácie so spoločenskými účelmi. Nasledujúc Tecquevilla, Arendtová si všimla dôležitý rozdiel medzi ľudom a davom. Dav reaguje na vášne vyvolané napríklad demagógmi. Dav je zhluk jednotlivcov, ktorí sú privedení k akciám nie svojou autonómnou schopnosťou voliť na základe úvahy, ale chaotickými vášňami vyvolanými akýmkoľvek predmetom, ktorý sa práve objavil. Na rozdiel od neho ľud je zhromaždenie mnohých malých uvedomelých zhromaždení, každé so svojim vlastným uvedomelým zväzkom a súhlasom. Michael Novak hovorí: “Zdrojom dynamickej sily v ktoromkoľvek ľudskom spoločenstve je tvorivosť uzavretá v schopnostiach jednotlivcov a ich možnosti poznávať a voliť svoje konanie.”

Demokracia nie je len forma vlády, ale aj nový spôsob života, ktorý vyžaduje nový spôsob myslenia, cítenia a organizácie vnútorného života jedinca. To si žiada nový systém cností. Keď občania nedokážu ovládať svoje vlastné vnútorné myslenie, ako môžu viesť jeden druhého v živote spoločnosti?, pýta sa Novak. Hovorí: “Demokratická revolúcia je buď revolúciou mravnou, alebo to nie je skutočná revolúcia. Republikánske inštitúcie vyžadujú republikánske cnosti. Medzi tie patrí iniciatíva, zmysel pre osobnú zodpovednosť, umenie vytvárať občianske organizácie s rôznym účelovým zameraním. Slobodní občania musia byť schopní vziať na seba zodpovednosť takmer za každý aspekt svojho života. Nemôžu sa spoliehať na zhovievavosť ostatných. V politickej samospráve sú zvrchovanými subjektmi a stávajú sa zodpovednými za všetko.” Klasickou oblasťou spoločenského angažovania je ochota či úsilie zodpovedne sa podieľať na riadení veci verejných, štátu - jednoducho: na aktívnej politike. Tento druh služby vyžaduje od ľudí, ktorí sa v nej angažujú, maximum ľudskej zrelosti tak z hľadiska charakterového, ako aj mravného, tak intelektuálneho, ako aj psychologického, tak duchovného, ako aj telesného (odolnosť voči únave), konštatuje Anton Hlinka. Naša doba poukázala s neobyčajnou vehemenciou na spoločenský či sociálny aspekt etiky. Etika sa nikdy neobmedzovala na to, aby definovala dobro len ako to, čo je subjektívne zhodné so svedomím. Vo všetkých dobách sa usilovala tiež o poznanie, čo je mravne správne v rôznych oblastiach praxe a snažila sa toto správne uplatniť sociálne ako normu, získať tomu prijatie vo svedomí ľudí. Koncepcia etiky diskurzu a etiky komunikácie vychádza z nevyhnutnosti komunikatívneho konania. Na jednej strane transcendentálne vykazujú jeho normatívne predpoklady a na druhej strane definujú mravné normy ako konsenzuálne výsledky diskurzov či argumentatívnych procesov dorozumievania (A. Anzenbacher).

Literatúra
Anzenbacher, A.: Úvod do etiky. Praha: Zvon, 1994, s. 105, 247.
Arendt, H.: The Human Condition, Chicago University Press, 1958. In: Umlauf, V.: Evropské cesty k vlastnímu Já. Brno: CDK (Centrum pro studium demokracie a kultury), 2002, s. 151.
Borradori, G.: Filosofie v době teroru. Rozhovory s Jürgenem Habermasem a Jacquesem Derridou. Praha: Univerzita Karlova v Praze, Karolinum, Praha 2005, s. 77-78.
Halík, T.: Co je bez chvění není pevné. Labyrintem světa s vírou a pochybností. Praha: Lidové noviny, 2002, s. 193.
Hlinka, A.: Každý sa môže zmeniť. Dynamické modely správania. Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 1994, s. 265.
Kast, V.: Der schöpferische Sprung, München, 2000, s. 7-62. In: Arbet, V.: Novoveký ateizmus - odpoveď na krízu kresťanstva. In: Moravčík, K (ed.): Náboženstvo a politika na hraniciach moderny. Inšpirácie politickou teológiou. Ročenka Teologického fóra, zv. 1, 2004, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004, s. 106-107.
Memorandum německých teologů inspiruje i rozděluje. In: Universum, roč. XXI, č. 2, 2011, s. 8.
Neubauer, Z.: Pluralita, svoboda a demokracie z hlediska “ontologie stvoření”. Prostor č. 26, 1993. In: Škrdlant, T.: Demokracie přírody. Ekologická hra systémových podobností. Praha: Originální Videojournal, 1996, s. 149, 154, 150.
Novak, M.: Filozofie svobody. Praha: Vyšehrad, 1998, s. 52-53, 66, 213.
Sokol, J.: Nad všemi identitami je identita lidská. In: Diskuse k článku D. Novaka židé, křesťané a občanská společnost. In: Teologie & Společnost, č. 3, 2003, s. 34-35.
Sokol, J.: Malá filosofie člověka a Slovník filosofických pojmů. Praha: Vyšehrad, 2004, s. 171-172.
Sutor, B.: Politická etika. Trnava: Dobrá kniha, 1999, s. 182-184.
Škrdlant, T.: Demokracie přírody. Ekologická hra systémových podobností. Praha: Originální Videojournal, 1996, s. 149-150, 154. Štrauss, T.: Toto rozbiehajúce sa 21. storočie. Bratislava: Kalligram, 2009, s. 86-87.
Tischner, J.: Etika solidarity. Bratislava: Kalligram, 1998, s. 49.
Umlauf, V.: Evropské cesty k vlastnímu Já. Brno: CDK (Centrum pro studium demokracie a kultury), 2002, s. 149-151.
Waldenfels, H.: Fenomén křesťanství. Křesťanská univerzalita v pluralitě náboženství. Praha: Vyšehrad, 1998, s. 12-13.
Walsch, D. N.: Co si Bůh přeje. Praha: Pragma, 2005, s. 125-126.