Thomas Hylland Eriksen : Tyranie okamžiku. Brno : Doplněk 2009, 167 strán.

Kniha nórskeho sociálneho antropológa Thomasa Hyllanda Eriksena s názvom Tyranie okamžiku sa zamýšľa nad zákonitosťami našej epochy a vývojom informačnej spoločnosti. Kniha nie je snom o spoločnosti bez internetu, nostalgickou túžbou po továrenských halách alebo po rustikálnom potešení poľnohospodárskeho života. Žiadne heslá typu „Zastavte svet, chcem vystúpiť“, od autora nečakajme. Cieľom nie je ani nemôže byť snaha zrušiť informačnú spoločnosť, ale potreba pochopiť jej nezamýšľané dôsledky.
<img hspace="10" border="1" align="right" vspace="10" style="width: 200px;" alt="" src="http://umlaufoviny.com/www/res_publica/Redakcni_system/clanky/image/Hylland.jpg" />
Pojem informačný vek sa už istý čas používa. Keď niekto vysloví termín informačná spoločnosť, väčšinou toto slovné spojenie nenesie žiadny konkrétny význam, podobne ako ostatné módne slová, napríklad globalizácia, identita a kultúra. Informačná spoločnosť nie je totožná s „postindustriálnou spoločnosťou“, ako niektorí tvrdia – teda spoločnosťou, kde sú najdôležitejším produktom informácie, nie priemyslové výrobky. V Spojených štátoch, ktoré by sme rozhodne mohli nazvať informačnou spoločnosťou, produkujú tradičné priemyslové odvetvia viac než polovicu hrubého domáceho produktu. To isté platí aj v Nemecku ; pre ekonomiku Japonska má aj naďalej dôležitejšiu úlohu Toyota než Sony. „V informačnej spoločnosti naopak platí, že informačné technológie majú kľúčovú úlohu vo všetkých typoch výroby“, vysvetľuje Eriksen. Informácie sa stali hnacou silou ekonomiky, a stále viac sa z nich prenáša pomocou internetu. V informačnej spoločnosti je ťažké oslobodiť sa od informácií. Najväčším umením je ubrániť sa 99,99 percentám všetkých ponúkaných informácií, ktoré nie sú potrebné a samozrejme bez zvyšku využiť tú poslednú stotinu. Voľné miesta sa zapĺňajú rýchlym časom. Čas sám o sebe je totiž prázdny. Ušetrenú hodinu je možné zaradiť kamkoľvek, nejde o žiadny konkrétny časový úsek. Eriksen dodáva, že hodinu človek spotrebuje tiež čakaním na výťah a ušetrené sekundy veľmi rýchlo premrhá, keď musí čakať na výťah, ktorý po ceste dolu zastavuje na každom poschodí. Všetko sa zahusťuje. Prestoje sa zapĺňajú. Všetkého je naraz viac a v podobnej situácii človeka uspokojuje, keď sa mu podarí občas ušetriť niekoľko sekúnd (napríklad vo výťahu) alebo keď získa hodinu volna, lebo bola odvolaná dajaká schôdza. Stále viac z nás sa poznáva v manicky produktívnom filozofovi Jean – Paulovi Sartrovi, o ktorom sa hovorí, že nosil mokasíny, aby nemusel strácať čas zaväzovaním šnúrok. V informačnej spoločnosti už nie je nedostatkovým tovarom železná ruda, alebo vrecia s obilím, ale pozornosť cieľovej skupiny. Všetci, ktorí pracujú s informáciami – od hlásateliek, ktoré predpovedajú počasie, po univerzitných profesorov – súperia o rovnaké sekundy, minúty a hodiny života iných ľudí. Na rozdiel od hmotných predmetov, informácia sa nestratí, keď ju niekomu odovzdáte. Človek ju má, poskytne ju ďalšiemu, ale zároveň mu zostane. To znamená, že každá spoločnosť, ktorá obchoduje s informáciami, má v podstate sklad tovaru, ktorý nikdy nemôže byť prázdny. Tovar však môže zostarnúť, a tým prestane byť predajný, čo sa v poslednom čase stáva čím ďalej častejšie a rýchlejšie. Pre príslušníkov takej spoločnosti (niekedy sa nám hovorí „zákazníci“) nie sú nedostatkovým tovarom stoličky a stoly, údená šunka alebo vypchaté hlavy bizónov (napriek tomu tieto produkty sa budú aj naďalej predávať), ale možnosť ovládať a riadiť vlastný čas, konštatuje Eriksen. Zvonku sa nám stále vnucujú informácie, sú agresívnejšie a je ťažšie sa im vyhnúť, než inému tovaru. Všade sa ich vyskytuje stále viac. Boj o volné sekundy je v plnom prúde. Informácií máme všetci viac než dosť, ale chýbajú nám k nim spoľahlivé triedacie mechanizmy. Našu dobu charakterizuje nepretržitá a vyčerpávajúca záplava informácií, ktorá ponúka nekonečné množstvo možností, ale chýba im akákoľvek vnútorná súvislosť. Kultúrna mozaika multietnickej spoločnosti so všetkými svojimi hybridnými formami, paradoxami, konfliktami a napätím sa veľmi podobá rozkúskovanej, pestrej, zmätenej a nesúvislej záplave informácií, ktorá je typická okrem iného pre viackanálové vysielanie televízie alebo pre internet. Obe spôsobujú prúdenie, pohyb a znejasnenie hraníc. Oddeľujú kultúru od vymedzeného miesta, ľudí od jasných predstáv o tom, kým sú a čím sa môžu stať, prácu od pevného pracoviska, spotrebu od starých známych obchodných značiek, vzdelanie od hotových šablón, znalosti od štandardných modelov toho, čo znalosť je a akú má mať podobu ... , konštatuje Eriksen a dodáva : „Minulosť, celistvosť, súvislosť : to všetko sa ocitá v ohrození.“ Nové protiklady, ktoré so sebou prináša informačná spoločnosť, je možné schematicky popísať nasledujúcim radom dichotómií. Pravá strana dominuje, ľavá predstavuje reakciu.
známe – nové
istota – sloboda
komunitarizmus – liberalizmus
spoločenstvo – jedinec
korene – mobilita
tradícia – impulzy
fundamentalizmus – ambivalencia
minulosť – budúcnosť
stabilita – zmena
zrelosť – mladosť

Zoznam nedostatkového tovaru tvoria :
• pomalý čas
• istota
• predvídateľnosť
• spolupatričnosť, jednoznačná identita
• prehľad, pochopenie a súvislosti
• čisté životné prostredie
• kumulatívny, lineárny a organický rast
• autentické zážitky, ktoré nie sú ironické, ani inscenované médiami.

Sociológ Manuel Castellse na konci svojho trojzväzkového diela The Information Age (Informačný vek) píše : „Mikročipy a počítače sú nové ; všadeprítomné mobilné telekomunikácie sú nové ; genetické manipulácie sú tiež nové (....)“ Potom dodá : „Ale to nie je najpodstatnejšie. Chcem podčiarknuť, že v zápase nehraje žiadnu úlohu, či tento svet alebo jeho niektoré črty sú nové, alebo nie sú. Moja analýza na tom nestojí. Toto je náš svet, svet informačného veku.“
História našej doby je príbehom zrýchlovania. Jeden z teoretikov rýchlosti Paul Virilio hovorí : „Žijeme teraz v dobe bez meškania.“ Čas, pomocou ktorého bolo možné udržiavať odstup, či naopak navodiť blízkosť, sa stratil. Rýchlosť je ako návyková látka, ktorá spôsobuje závislosť. „Toto všetko nemienim ako útok na rýchlu dobu. V oblastiach, kam patrí, je rýchlosť naďalej nezaplatiteľná. Je však nákazlivá a má nepríjemné vedľajšie účinky. Keď nechápeme, ako rýchlosť pôsobí a o čo nás ochudobňuje, nemôžeme ani chrániť pomalý čas tam, kde ho potrebujeme. Rýchlosť má totiž vždy prevahu, a keď nie je regulovaná, rozpína sa, kam sa jej to hodí. ( ... ) Mnohé výrobky sa vyrábajú rýchle a efektívne, často pomocou montážnej linky, bez toho, aby sa to negatívne prejavilo na ich kvalite. Ako príklad môžu slúžiť plastové výrobky alebo autá. Iným veciam prospieva zdĺhavá a náročná ručná práca. Ničím nenahradíte na mieru šité odevy, ktoré niekto zhotovil len pre vás. U vína a koňaku zvyšuje pomalé zrenie kvalitu. ( .... )“, zdôrazňuje Eriksen. Paul Virilio vidí jasnú súvislosť medzi akceleráciou a neistotou. Čím menej pomalého času má človek na premýšlanie o svojich rozhodnutiach, na zvažovanie pre a proti a na získanie prehľadu, kým sa okolnosti opäť zmenia, tým väčšie je riziko, že sa dopustí zásadnej chyby, upozorňuje Eriksen a dodáva : „Apokalyptické strachy však radšej prenechám iným. Stačí mi fakt, že akcelerácia v médiach a v spravodajstve, zmeny v spoločnosti a premenlivosť kultúry, vyústili do politického života, ktorý postráda akúkoľvek ideológiu, ktorému dominuje skôr , mediálna iniciatíva´, budovanie image a komentovanie prieskumu verejnej mienky, než dlhodobé plány alebo zreteľné spoločenské modely. Pomalé je vytláčané rýchlym.“ Musíme povedať, že masmédia – zvlášť noviny a televízia – majú v šírení uponáhlanosti vedúcu úlohu. Žurnalistika bola akceleráciou ovplyvňovaná od nepamäti. Dnešné noviny sú ako symbolom, tak mohutným podporovateľom akcelerácie a modernity. Nemajú žiadnu hodnotu, keď nie sú aktuálne. Ignatio Ramonet, ktorý pôsobí ako redaktor vynikajúceho ( okrem iného pomalého ) mesačníku Le Monde Diplomatíque cituje významného novinára Ryszarda Kapuscinského, ktorý vyhlasuje, že redaktori sa už nezaoberajú „hodnovernosťou“ správ, ale hodnotia ich z hľadiska ich „zaujímavosti“. Širšia spoločenská závažnosť sa v takej situácii rovnako nepovažuje za dôležité kritérium. Ramonet zdôrazňuje, že v tak zrýchlenej žurnalistike nie je miesto pre komplexnosť. V zmenšujúcom sa priestore, ktorý má každý spravodajský príspevok k dispozícii, je možné sprostredkovať len názor redukovaný na jednoduché protiklady typu dobrý / zlý alebo pre / proti. Je to okrem iného hlavný dôvod, prečo nebolo ľahké informovať o občianskej vojne v Rwande. Čitatelia a diváci našťastie neprijímajú bezmyšlienkovite všetko, čo sa im predkladá, a výskumy verejnej mienky ukazujú, že hodnovernosť novinárov má v posledných desaťročiach zhruba rovnaký vývoj, ako hodnovernosť politikov, konštatuje Eriksen. Rovnica informácia = sloboda = demokracia prestáva platiť, keď sa stane hlavným kritériom spravodajstva okamžitý efekt a rýchlosť zverejnenia. Uponáhlanosť vyžaduje priestor. Je to jeden z hlavných princípov uponáhlanosti. Nedostatkovým zdrojom číslo jedna je pre všetkých, ktorí šíria informácie, počínajúc ľuďmi od reklamy a končiac spisovateľmi, pozornosť ostatných. Čím viac informátorov na svete bude, tým kratší priemerný čas bude každému z nich môcť publikum venovať. Rýchlosť je nákazlivá. Keď si človek v určitej sfére zvykne na rýchly čas, presúva sa aj táto potreba na iné sféry života. Rovnako ako autá a tryskové lietadlá, vedú nové informačné technológie k akcelerácii a vyžadujú ďalšie zrýchlovanie dovtedy, kým sa čas nezačne blížiť nule. Ale spolu s rastom komplexnosti sa zväčšujú aj vedľajšie účinky. Cesty majú napríklad zvláštnu tendenciu plniť sa autami, bez ohľadu na to, koľko majú jazdných pruhov. „ ,Niečo´ sa nám vymklo z rúk. Množstvo sa zvyšuje vo všetkých sférach a všetko ide rýchlejšie a rýchlejšie“, upozorňuje Eriksen. V informačnej spoločnosti nám rozhodne nehrozí nedostatok informácií. Ohrozuje nás ich nadbytok. Bez možnosti odfiltrovať dostupné informácie, ktoré nepotrebuje, je človek stratený. Utopí sa v jedničkách a nulách. Prúd informácií v našom type spoločnosti vytvára spôsob myslenia, ktorý sa len málo podobá lineárnemu, logickému spôsobu uvažovania, ktorý bol charakteristický pre industriálnu spoločnosť. Viac však pripomína nesústredený, asociatívny a poetický spôsob myslenia charakteristický pre pred-moderné spoločnosti. Miesto poznatkov triedených do kategórií, zaraďovaných do priehľadných, logických súvislostí, ponúka informačná spoločnosť kaskády znakov, ktoré sú medzi sebou viac alebo menej náhodne pospájané. Povedané inými slovami : keď sa s narastajúcim tempom sprostredkováva stále viac informácií, je ťažšie a ťažšie vytvárať príbehy, postupnosti a vývojové rady. Hrozí, že celkom prevládnu jednotlivé fragmenty. Odráža sa to ako v spôsobe prístupu k vedomostiam, tak v prístupe k práci a k životnému štýlu v širšom slova zmysle. Príčina a následok, vnútorný organický rast, zrenie a skúsenosť, všetky podobné kategórie sa v tejto situácii ocitajú pod silným tlakom. Tendencia k vertikálnemu hromadeniu zasahuje okrem iného aj žurnalistiku, vzdelávanie, pracovný život, politiku, aj osobné vzťahy. Do vysokánskych veží sa vŕši stále viac rôznych typov informácií. Fungujú ako kocky stavebnice lego, v ktorej jednotlivé diely vlastne nemajú žiadnu súvislosť, len sú na seba napasované (pasujú však aj na ktorékoľvek iné diely). Slovo instant znamená v mnohých jazykoch „okamih“ a nie je to vďaka úspechu rozpustnej kávy firmy Nestlé, že sa slovo instantný stalo kľúčovým pojmom pre pochopenie našej epochy, konštatuje Eriksen. Okamih je prchavý, povrchný a intenzívny. Keď začneme žiť len pre prítomný (alebo aj budúci) okamih, prestaneme mať čas na kocky stavebnice, ktoré sa dajú použiť len na konkrétnych miestach a v spojení s inými konkrétnymi dielmi stavebnice. Všetko musí byť kombinovateľné so všetkým, a to okamžite. Vstup do systému musí byť ľahký a vstupné investície nízke. Históriu odkladáme nabok, a preto sa ako možný horizont stráca aj budúcnosť. Nakoniec nám ostáva len jediný, preplnený, komprimovaný, nekonečný okamih. Je jasné, že keď k tomu dôjde, dosiahne ľudstvo istú hranicu. Je ťažké si predstaviť, že by sa to mohlo stať – jestvuje mnoho univerzálnych ľudských skúseností, ktoré dávajú zmysel len dĺžkou svojho trvania. Avšak v mnohých oblastiach je tendencia k extrémnemu zhusťovaniu času neprehliadnuteľná ; u niektorých by sme to celkom iste nečakali, napríklad u spotreby, pracovného života, či formovaní osobnej identity.
Podľa Parkinsonovho zákona „každá práca narastá tak, aby zaplnila celý čas, ktorý máme k dispozícii na jej dokončenie“. Anthony Giddens hovorí, že časopriestorové koordináty kolabujú. Paul Virilio poukazuje na to, že žijeme v čase bez meškania. Manuel Castells píše, že miestopriestor bol nahradený prúdopriestorom. Už nie je možné si predstavovať, že isté trvanie zodpovedá istému odstupu. Preto sú ľudia ohrozovaní meškaniami, prestávkami, pomalosťou. Eriksen hovorí : „Rád by som oživil a preformuloval Zenonov paradox na Eriksenov paradox. Keď je čas rozčlenený, rozsekaný na časti, ktoré sú dostatočne malé, prestáva čas nakoniec jestvovať. To znamená, že prestáva jestvovať čas ako trvanie (ktorý predpokladá, že udalosti nejaký čas trvajú), ale pokračuje už len ako okamih, ktorý je práve v tej chvíli doháňaný okamihom ďalším. ( ... ) Skôr bol človek postavený pred určitý obmedzený počet životných projektov, volieb, ktoré bolo možné ľahko definovať. ( .... ) Zdá sa mi, že klasický moderný človek dostal na narodeniny pestrú stavebnicu lega, aby si z nej zložil svoju osobnú identitu. K stavebnici bol priložený balík s návodom, ako možno v mladosti experimentovať : chcem byť korábom námorných pirátov, stredovekým hradom alebo poľnohospodárskym statkom ? Okolo dvadsiatky bol človek v hrubých rysoch hotový. Dnes sa to odvíja skôr tak, že sme dostali krabicu so stavebnicou, ale návod sa stratil. Preto musíme ( máme slobodu ) skladať svoju identitu podľa toho, čo nás napadne, k čomu prídeme, pričom určitú okamžitú, nie však celkom spoľahlivú pomoc dostávame z reklamy. Výsledkom je kymácajúca sa, a z technického hľadiska diskutabilná stavba, ktorá sa musí každý deň trochu opravovať a raz za čas od základov prestavať.“ Táto metafora sa dá úspešne aplikovať na najrôznejšie oblasti, ako je osobná identita, práca, kariéra v zamestnaní, rodinný život, konzumné návyky, vkus a politické presvedčenie. Akcelerujúci pracovný život poskytuje síce flexibilitu, ale znižuje pocit bezpečia. Odborníci uvádzajú, že na následky stresu zomiera ročne desaťtisíc Japoncov. „Vyhorenie“ – slovo, ktorého použitie narastá v posledných rokoch priamo exponencionálne – je veľmi výstižnou metaforou. Teplo nie je podľa fyzikálnej definície predsa nič iné, než vysoká rýchlosť. Spotreba antidepresív a iných psychofarmák vzrástla v priebehu deväťdesiatych rokov enormne, a držala krok s vývojom new economy – novej ekonomiky. Stráca sa rozdiel medzi prácou a voľným časom. Jeden zo zákonov rýchlosti hovorí, že rýchly čas v konfrontácii s pomalým, vždy víťazí. Nie je treba mať príliš veľkú predstavivosť, aby sme pochopili, že keď sa práca zrazí s voľným časom, zvíťazí práca, a nie naopak. Rodinný život je pomalý, a preto nezodpovedá našej dobe. Viac či menej časté striedanie životných partnerov indikuje fakt, že tyrania okamihu prenikla aj do intímnych sfér života. Manželstvo sa ocitá pod tlakom tyranie okamihu, lebo tá si žiada okamžité, instantné uspokojenie potrieb, stále nové okamihy vzrušenia, ktoré sa stávajú protipólmi dejín, trvania a súvislostí. Trvanie a kontinuita sú porazené, spontaneita a inovácia víťazí, konštatuje Eriksen a dodáva : „Či je to dobré, alebo zlé, záleží na obsahu. Len ľudia, ktorí nepoznajú žiadnu hodnotovú orientáciu, alebo si odvykli premýšlať, veria, že inovácia je pozitívna v každom prípade. Aj plynové komory boli inováciou.“ Tyrania okamihu súvisí s kultom mladosti. V našej civilizácii sú kult mladosti a kríza v prenose informácií dva najvážnejšie symptómy tyranie okamihu. „Kultúra, ktorá nerešpektuje zrenie a starnutie, stráca predstavu o tom, odkiaľ prichádza, a nemôže mať preto ani tušenie, kam smeruje“, upozorňuje Eriksen. Rozkúskovanie práce, spotrebovávanie rodinného života, nás privádza do sveta za hranicou doteraz bežne známych riešení. Každý z nás musí sám z týchto fragmentov vytvoriť celok. Je otázne, či môžeme túto ťažkú úlohu splniť, alebo či budeme život charakterizovať ako koláž, pre ktorú sú dramatické jednotlivosti, nápady a náhody smerodatnejšie ako dlhodobé plány, v ktorých čas rýchly víťazí nad časom pomalým. Vplyvný sociológ Zygmund Bauman nazval jednu zo svojich posledných kníh Life in Fragments ( Život vo fragmentoch ) a s týmto titulom rozhodne nie je osamotený. Informačná spoločnosť vytvára celú škálu nezamýšľaných vedľajších účinkov, z ktorých najvýraznejší je práve oná fragmentárnosť, trieštenie, rozkúskovanie času na stále menšie a menšie čiastky, pričom dochádza k strate vnútornej náväznosti a súvislosti. Výsledkom môže byť čokoľvek : stres či „choroba jappee“, neurčitá diagnóza vystavovaná od osemdesiatych rokov v prípadoch, kedy všetky projekty, na ktoré človek nestačí, sú poznačené únavou a vyčerpaním. Ale aj fundamentalizmus ( vylúčenie nekonečnej komplexnosti sveta ) alebo jednoducho ochromenie akcieschopnosti. Ďalší symptóm predstavuje politika bez vízií – to je jeden z najdepresívnejších sprievodných javov, zdôrazňuje Eriksen.
Trond Berg Eriksen hovorí o čase : „Fyzicky čas je neštrukturovaný a prázdny, kým okamihy reflektovane prežitého času vždy majú svoju štruktúru a obsah.“ T. H. Eriksen sa najprv pokúša sformulovať, čo môže urobiť každý z nás pre „spomalenie“ času, a potom posiela niekoľko výziev politikom a vedúcim priemyslu. Čo sa dá robiť rýchlo, malo by sa robiť rýchlo. Pomalý čas nie je to isté, čo dostatok času. Prečítať a pochopiť stredne dlhú báseň nezaberie viac, než niekoľko minút, ale treba to urobiť pomaly. Rýchle prečítanie je vhodné napríklad pre filtrovanie veľkých objemov textu pri hľadaní dajakého odstavca alebo konkrétnych údajov, napríklad pri hľadaní na internete. Ale ten, kto hľadá zoznam hesiel, keď dostane do ruky nový román, je už profesionálne vychýlený. Pomalý čas je treba si chrániť. Väčšina z nás sa musí vedome rozhodnúť pre to, že pomalosť nenecháme zhltnúť rýchlosťou. Tieto rozhodnutia môžu napríklad vyzerať nasledovne :
• Každý utorok mám pevný program
• Vo štvrtok a pondelok čítam namiesto novín len časopisy
• Skôr než sa pozriem na novinky v mobile, prečítam si vždy jednu báseň
• Po pracovnej dobe som s rodinou, a nie som pre nikoho iného dosiahnuteľný
• Raz za mesiac chodím na koncerty, aby som si bez prerušovania a rozptylovania vypočul diela umelcov
• Žijem v okamihu, v ktorom chcem, a prosím, aby ma nasledujúce okamihy nenaháňali a netlačili vpred. Chalupárenie by si zaslúžilo čo najväčšieho rozšírenia.

Nie tlak času určuje chod aktivít, ale činnosti riadia organizáciu času. Človek je schopný prežiť hĺbku okamihu, pretože na dvere neklopú ďalšie netrpezlivé okamihy. Chata, alebo chalupa, dnes predstavuje príležitosť, ktorú Anders Johansen opisuje ako čas konania, teda čas, kedy pristupujeme k tomu, čo sa má stať, nie podľa vonkajších, ale podľa vnútorných zákonitostí. Je dôležité vedome sa rozhodnúť pre pomalý a rýchly čas. Dve tendencie skutočne jestvujú bok po boku : netrpezlivosť v kolízii s pomalosťou druhých, a frustrácia voči rýchlosti a efektivite. Väčšinu vecí človek ani vedieť nemusí. Je však treba mať efektívne fungujúce filtre, ktoré sa skladajú z vkusu, hodnotovej orientácie, záujmov a intuície. Všetky tieto vlastnosti však musíme získavať pomaly.
Podľa Eriksena nestačí apelovať na dobrú vôľu jedinca. Dobrá vôľa je zadarmo a dobrovolná, takže skôr či neskôr bude pohltená systémom. Hovorí : „ Aby spoločnosť zmiernila vedľajšie účinky informačných technológií, musí si vytvoriť zodpovedajúce priority. Pomohlo by, keby si politici, byrokrati a šéfovia priemyslu uvedomili, že máme veľkú príležitosť získať to najlepšie z oboch – z rýchleho i z pomalého sveta – a že vypustením ktoréhokoľvek z nich strácame nenahraditeľné hodnoty.“ Látka, ktorá si svojou podstatou žiada pomalosť ( napríklad tragédie, novinky vo vede, informácie o štátnom rozpočte ... ), má byť sprostredkovaná pomaly, a to vo všetkých médiach. Každý redakčný návod by mal byť doplnený pravidlami o pomalosti. Pravidlo by bolo porušené, keby sa napríklad génové výskumy prezentovali rovnakou formou ako posledné novinky zo sveta populárnej hudby. Odborné týmy v ústredných orgánoch oznamovacích prostriedkov by určili, či je látka svojou povahou pomalá alebo rýchla. Eriksen uvádza aj ďalšie výzvy :
• Odborové hnutie bude uprednostňovať pomalosť a hľadanie súvislostí, to bude hlavný motív ich boja
• Priestory slúžiace verejnosti – reštaurácie, banky, výťahy a autobusy – by mali byť bez mobilných telefónov
• Úrady by mali dva razy ročne zaviesť uprostred pracovnej doby niekoľko hodín volna, napríklad od jedenástej do štrnástej hodiny
• Semináre a konferencie by mali byť konečne prezentované ako to, čo skutočne sú, totiž príležitosť k niekoľkým hodinám pomalého času, stráveného spoločne s kolegami
• Podniky a inštitúcie by mali vytvoriť priestory pre pomalosť počas pracovnej doby, ako sú dlhé prestávky na obed alebo neštrukturované rozhovory v skupinách
• Plánovanie a výstavba miest by sa mala zamerať na „pomalú architektúru“ (otvorené námestia, úzke uličky, krásne budovy ...)

Našťastie nestojíme pred výlučnou voľbou medzi hektickým, uponáhlaným, akcelerujúcim a preplneným časom na jednej strane, a pokojným, lineárnym, kumulatívnym, „organickým“ časom na strane druhej. Informačné technológie budú v dohľadnej budúcnosti dominovať v celej spoločnosti, budú ovplyvňovať všetkých, okrem skupiny ľudí, ktorí sa rozhodnú byť proti. Zámerom by malo byť nájdenie harmónie uprostred sveta, ktorý je dostatočne priestorný a veľkorysý, aby mohol zahrnúť oba póly. Keď sa spýtate na čom ľuďom skutočne záleží, odpovedajú najčastejšie : Najdôležitejšie pre mňa je „spolužitie s priateľmi“, „rodina“, „robiť niečo pre iných“, „zážitky v prírode“, alebo abstraktnejšie „poznanie“, „pochopenie“. Tieto výroky je treba brať vážne. Možno podala táto kniha určitý náčrt odpovedí týkajúcich sa našej ďalšej cesty. „Nechcel som hovoriť o úteku alebo núdzových východoch, skôr o tom, ako javy našej doby rozumne prepojiť. Prečo by mala harmónia zostať nedosiahnuteľná ?“ Týmito slovami končí svoje inšpirujúce úvahy Eriksen.