Tvrdenie, že niekto bol „vzkriesený“ zo smrti, muselo Pavla ako veriaceho žida vyburcovať. Lebo „vzkriesenie“ nastane podľa židovstva len vtedy, keď nový Boží svet príde vo svojej plnosti. A to by bolo neklamným znamením toho, že terajší svet končí. Keby sa ale skutočne malo niečo také stať, potom by sa z toho musel vyvodiť nesmierny dôsledok „prelomu vekov“ alebo „prelomu svetov“. Pavol nielen zaznamenal, že Ježišovi prívrženci tvrdia, že Ježiš „vstal z mŕtvych“. Sám uvidel toho, ktorý zomrel, ako živého. A potom vyvodil tento dôsledok (Wolfgang Trilling).

1. Dva veky sveta V súčasnom židovstve sa vytvoril názor o dvoch svetových epochách. Terajší vek sveta, nazývaný „tento aión“(grécky : vek, epocha, svet), bude ukončený mocným Božím zásahom, Božím súdom. Potom bude stvorený „nový aión“, nazývaný tiež „prichádzajúci“, „onen“, „budúci“ aión. Oba aióny, oba veky sveta sa od seba navzájom ostro líšia. Terajší aión určujú mocnosti zla, prichádzajúci aión bude žiariť jasným svetlom dokonalého stavu, svetlom Božej vlády. Apokalyptická literatúra farbisto a dramaticky opisuje situáciu temnej prítomnosti, zánik „tohto aiónu“ – so súdom nad všetkými „bezbožníkmi“, nad nepriateľmi Božieho ľudu, aj s ich potrestaním – a príchod aiónu Božej slávy. Za touto koncepciou stojí v podstate pesimistický názor na dejiny, ktorý „terajšiemu svetu“ nedáva už žiadne možnosti dosiahnuť lepšie pomery ; je to svet určený už len k zániku. Celá nádej smeruje k „nadsvetnu“, k druhému svetu, ktorý môže stvoriť len Boh. Človek sa na neho môže pripraviť len tak, že sa už teraz postaví na „správnu stranu“, vysvetľuje Trilling.

2. Starý vek pretrval Na tomto pozadí, ktoré bolo Pavlovi z jeho minulosti dôverne známe, je treba vidieť jeho vlastnú situáciu. Mohlo byť pre neho lákavé použiť túto protikladnú dvojicu ; Na druhej strane s tým boli spojené niektoré problémy. Ako sa s tým Pavol vyrovnal ? Pavol vychádza z toho, že Ježišovo vzkriesenie spôsobilo rozhodujúci prielom. Situácia sveta sa celkom zmenila. Terajší vek sveta („tento aión“) už nie je ten istý aký bol dosiaľ. Univerzálny zákon nevyhnutnosti zomierania a smrti bol raz a navždy premožený (Rim 10, 9). Vstúpila do neho Božia moc života. Stal sa vlastne novým „vekom sveta“. Prečo len „vlastne“ ? Musíme sa pozrieť presnejšie. Za prvé musíme povedať : Pavlovi záleží predovšetkým na tom, aby vyjadril principiálnu zmenu, ktorá je platná pre celok, nielen na tom, aby popísal novú existenciu Ježiša samého, potvrdenie jeho diela a cestu k slobode pre veriacich, pre kresťanskú obec a cirkev. Nie – „staré sa pominulo a nastalo nové“ (2 Kor 5, 17) – to neplatí už len pre kresťana, ale všeobecne, konštatuje Trilling. Ježiš ako spásonosný osloboditeľ sa „vmiešal“ do dejín a odvtedy ich opakovane volá k svojej slobode. Mohol to urobiť preto, lebo v ňom samom sa uskutočnila sloboda v najvznešenejšom zmysle, sloboda, ktorá vyzýva prihlásiť sa k jeho zmŕtvychvstaniu. Preto nestačí vidieť v Ježišovi iba postavu náboženských dejín. Prinajmenšom je aj kľúčovou postavou ľudských duchovných dejín a dejín uvedomovania si slobody človeka. Jemu môžeme vďačiť za to, že sloboda sa stala univerzálnym vlastníctvom všetkých ľudí (Eugen Biser). Musíme sa však pýtať : Je možné toto tvrdenie udržať ? Veď totálna premena, ako ju vyjadrila židovská schéma dvoch aiónov sa predsa nedostavila. Z vonkajšieho pohľadu, svet zostal taký aký bol predtým. Ďalej sú v ňom katastrofy, násilie, útlak, bieda všetkého druhu, je tu popieranie a potieranie Boha a jeho ľudu. A kde môže človek zakúsiť „nový svet“ ? Nie je opovážlivé a fantastické tvrdiť, že sa „všetko“ zmenilo ? Trilling upozorňuje : Pavol nikdy nehovoril o tom, že „nový aión“ už prišiel, tento bežný výraz dokonca ani nepoužíva. To nové vyjadruje silnými slovami, ale nikdy ho neoznačuje výrazom nový aión. Nový vek sveta nezačal a neprišiel tak, ako to myslel tento židovský výraz. Pavol upúšťa od toho, aby ním označoval novú situáciu. To je dôležitý postreh. Pavol by sa týmto spôsobom vyjadrovania hneď vystavil nechápavým alebo agresívnym otázkam svojich židovských odporcov. Ale spolupôsobí tu aj opatrnosť, ktorá bola v situácii kresťanov nutná. Takýto spôsob vyjadrovania by mohol podoprieť alebo vyprovokovať názor, že sa ľudia nachádzajú už celkom v novom svete a že sú teda celkom zbavení ťažkostí a zvodov sveta starého. Pavol nehovorí ani o tom, že „starý aión“ ako taký bol ukončený, zrušený, zničený alebo vystriedaný. To znamená, že „nejako“ pretrval. Je len otázka v akom zmysle by bolo treba bližšie určiť túto koexistenciu a vzájomnú prepojenosť oboch vekov sveta. Pavol našiel výstižnú odpoveď, ktorú je možné vyjadriť jedným slovom : v pneume, „v Duchu“.

3. Myslenie a chovanie tohoto veku Terajší vek sveta je pre Pavla naďalej „zlý“ (porov. Gal 1, 4), dokonca ovládaný „bohom tohoto veku“ („tohoto aiónu“, 2 Kor 4, 4) a Bohu nepriateľskými „archontami tohoto aiónu“, vládcami tohoto veku, „ktorí spejú k záhube“ (1 Kor 2, 6, porov. 2, 8). Pavol nevidí len to, že zotročujúce „veľmoci“ tohoto veku, hriech a smrť, stratili svoje postavenie neobmedzených vládcov, ale aj to, že tu agresívne pôsobia ešte iné duchovné mocnosti, „vládcovia tohoto sveta“. Aj to patrí k Pavlovmu „obrazu sveta“, lebo aj on je človekom antiky, vysvetľuje Trilling. Pavol počíta s mocou „toho zlého“, ktorá nás pokúša spôsobom presahujúcim naše osobné sily a žiada od nás preto najvyššiu bdelosť. Miesto aby sme ju mýticky perzonifikovali, používame pre ňu dnes často mená, ktoré pochádzajú z psychológie ako emócie, agresivita, davová psychóza. Tie však nikdy nedokážu celkom vystihnúť jej hĺbkovú dimenziu. Keď mnohí neprijímajú Božie konanie v ukrižovanom Kristovi, nie je to vinou evanjelia, ale moci, ktorá ako „boh tohoto sveta“ oslepuje ľudí. S tou je treba počítať, aj keď ju dnes neperzonifikujeme ako minulé generácie a nedokážeme si ju predstaviť v podobe akéhosi boha (Jacob Kremer). To, že vo svete je zlo zakúšame dnes predovšetkým v sociálnom a politickom ohľade v globálnych rozmeroch. Oznamovacie prostriedky nás dnes skoro denne stavajú do úlohy vydesených, ale nakoniec väčšinou nezúčastnených pozorovateľov, zvlášť vzhľadom ku krízam v tzv. treťom svete. Prehĺbené vedomosti o svetových hospodárskych súvislostiach by nám, dedičom európskeho kolonializmu, však napriek takému klamnému zdaniu mali zabrániť zbaviť sa z celosvetovej solidarity viny a zodpovednosti. Zo základnej línie Pavlovho myšlienkového postupu sa môžeme naučiť tomu, že pre počiatku všetkých úvah má stáť poznanie zodpovednosti človeka, ktorá je mu daná v dôsledku toho, že je Božím tvorom, zdôrazňuje biblista Michael Theobald. Prítomné a vplyvné sú aj typické spôsoby myslenia a vzory chovania, ktoré robia tento aión „zlým“, a ktoré zostávajú pre veriaceho človeka naďalej nebezpečné. Pavol napomína : „A nepripodobňujte sa tomuto svetu (aiónu), ale premeňte sa obnovou zmýšľania“(Rim 12, 2a). Pavlovi tu iste nejde o útek zo sveta, odvrat od sveta spojený s askézou ; prevzatie etických pojmov „dobré“ a „dokonalé“ (Rim 12, 2), ktorými súčasní pohanskí filozofi, teda typickí predstavitelia tohoto sveta, propagovali svoje humanistické ideály, ukazuje, že Pavol iste vedel o ambivalentnej povahe stvorenej skutočnosti a dokázal ju využiť pre odovzdávanie evanjelia : „Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte“ (1 Sol 5, 21). To, pred čím Pavol varuje, je prispôsobenie sa duchu sveta, ktorý zabudol na Boha a oslavuje sám seba, pričom je pre Pavla celkom v duchu židovskej apokalyptiky charakteristický skeptický realizmus. Predsa však Pavol tento svet neznehodnocuje v dualistickom duchu. To potvrdzuje pokračovanie tohoto napomenutia, podľa ktorého nejde o popretie ľudského rozumu, ale o jeho obnovenie, jeho novú orientáciu vo viere. Viera a rozum nie sú protiklady, ktoré sa vylučujú. Preto aj tu (Rim 12, 2) vyzýva k hlbokej obnove myslenia vo viere. Pretože však pritom nejde o lepšiu logiku a rýchlejší spôsob uvažovania, ale o novú orientáciu rozumu v horizonte viery v Stvoriteľa, ktorý sa svetu zjavil v Ježišovi Kristovi, formuluje Pavol : „Premeňte sa obnovou zmýšľania.“ Ako ukazuje pokračovanie tohoto napomenutia, rozumom sa tu mieni rozum, ktorý sa vzťahuje k svetu, prakticky rozum, ktorým sa človek necháva viesť vo svojom konaní. Pokiaľ človek sám seba vidí vo svetle viery v zmilovanie Božie v Ježišovi Kristovi, potom mu jeho rozum môže pomôcť aj k úsudku o tom, čo je práve Božia vôľa. Doslovný preklad textu znie : „Obnovujte sa premenou rozumu, takže budete schopní skúmať, čo je vôľa Božia : dobré a milé a dokonalé“ (Rim 12, 2). O to tu ide : oni sami sa majú stávať stále viac schopnými rozhodovať vo viere, čo Boh v tej či inej situácii od nich chce, oni sami by mali byť schopní poznať, čo je pre nich absolútne záväzné. Poukaz na rozum má teda zdôrazniť kompetenciu adresátov k vlastnej tvorbe etického úsudku, objasňuje Theobald. Pavol pozná aj ľudí, ktorí zastupujú „múdrosť tohoto veku“ (1 Kor 2, 6 , 1 Kor 1, 20). Múdrosť je predovšetkým múdrosť podľa tela (t.j. človeka – 1 Kor 1, 26), tá, ktorú hľadajú Gréci, filozofia vôbec, (1 Kor 1, 21) a svet (tento svet) do tej miery, do akej prehlasuje svoju nezávislosť na Stvoriteľovi. Táto múdrosť je súhrn poznania, ktoré môžu ľudia získať svojimi prirodzenými schopnosťami, ako napríklad múdrosť, ktorú nadobudol Mojžiš v Egypte (Sk 7, 22). Hoci je svetská, má svoju moc. Pavol jej mlčky priznáva istú nadradenosť, ktorá spočíva v jej moci presviedčať (1 Kor 2, 4). Pokiaľ sa táto múdrosť pyšne nenadúva a neprekračuje svoje vlastné hranice nie je nikdy v Novom zákone kritizovaná ani znehodnocovaná. Akonáhle sa však chce táto múdrosť merať s múdrosťou Božou, popletie sa: stane sa len pýchou a márnosťou. Boh je pevne rozhodnutý zmariť múdrosť múdrych (1 Kor 1, 19). V tomto stretnutí ľudskej múdrosti a „Božej múdrosti“ dochádza nakoniec k istému zvratu (1 Kor 1, 24). Ľudská múdrosť stráca svoju kvalitu a stáva sa opakom seba samej, t.j. bláznovstvom (1 Kor 3, 19), hoci v tragickej zámene nazýva bláznovstvom múdrosť Božiu (1 Kor 1, 21). Bláznovstvo ľudskej múdrosti spočíva v jej neschopnosti rozoznať veľký Boží zámer, ktorý sa uskutočňuje v dejinách spásy a zvlášť v udalosti kríža (1 Kor 1, 10). Trilling hovorí, že aj podľa Pavla speje „tento vek“ v ústrety svojmu koncu. Apoštol stojí pod dojmom skorého konca natoľko, že vyjadruje presvedčenie, že sám bude patriť k tým, ktorých Kristus pri svojom novom príchode (parúzii) zastihne ešte pri živote (porov. 1 Sol 4, 15.17 ; 1 Kor 15, 51n). Mŕtvi budú vzkriesení, oni však, tí (ešte) žijúci, budú uchvátení, resp. premenení (hneď, t.j. bez vzkriesenia).

4. Svet nie je predurčený k zániku Tento aión nie je pre Pavla len zralý pre zánik, lebo uprostred neho sa zjavil Boží život. Nový svet sa vlomil do starého a dal mu nový obsah. Tým sa Pavol základne líši od apokalyptického obrazu dejín a od jeho silného dôrazu na predurčenie („determináciu“) sveta k zániku, upozorňuje Trilling. Zo zániku sveta, ktorý sa už ohlasuje tak povediac z potápajúcej sa lodi, sú zachránení nielen tí, ktorí sú ako „vyvolení“ a synovia Boží určení pre blaženú budúcnosť, ktorá je pre nich rezervovaná. Aj celé stvorenie je podľa Pavla „podrobené márnosti“, ale súčasne vybavené aj novou nádejou : „Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz“ (Rim 8, 19 – 22). Pavlov text budí pozornosť aj v súvislosti s ekologickou krízou našich dní. Vychádza zo spoločenstva človeka s celým stvorením v utrpení i v nádeji, zo spoločenstva solidarity v dobrom i zlom. Pritom v línii biblicko – židovskej tradície kladie veľmi vysoko zodpovednosť človeka za celok. Myšlienka solidárneho spoločenstva človeka s trpiacim a vzdychajúcim tvorstvom, ktorá je tu vyjadrená, má dostatočnú mieru zmyslu, aby zbavila nadvlády modely, ktoré stále ešte vládnu : model čiste inštrumentálne vymedzeného rozumu človeka a z toho odvodzovaného práva disponovať prírodou, degradovanou na púhy objekt jeho honby za ziskom. Čo znamená vytúžené oslobodenie človeka, keď bude zničené stvorenie ako jeho nosný a chrániaci životný priestor ? Preto hovorí Písmo stále znovu, keď vyjadruje svoju nádej na vykúpenie o obnovenom stvorení, „novom nebi a novej zemi“ (Iz 65, 17 ; 66, 22 ; Zjv 21, 1). Pavlov text (Rim 8, 19 – 22) by mohol spolu s niektorými inými textami židovsko – kresťanskej Biblie brániť antropocentrickému vyvyšovaniu, ktoré sa domnieva, že môže odpútať človeka ako vrchol stvorenia od solidarity s ním, myslí si Theobald. Mocipáni a vládcovia tohoto veku nie sú konkurentami Boha a „Pána“ Ježiša Krista. Ježiš bol na základe svojej smrti a svojho vzkriesenia povýšený na „Pána“ a túto vládu aj vykonáva. Nie je ani Pánom „na čas“ (porov. 1 Kor 15, 23 – 28), ani len „Pánom svojej cirkvi“. Je skutočne tým jediným Pánom nad všetkým, vedľa ktorého niet iného (1 Kor 8, 6), konštatuje Trilling.

5. Stav medzi dvoma epochami To, čo sa Pavol snaží z mnohých strán postihnúť a popísať je „stav medzi dobami“. Nový stav sveta bol skutočne a neodvolateľne zahájený a zaistený. Ale nebol ešte dokonale a úplne uskutočnený. Dynamiku tohoto stavu nie je možné dostatočne vyjadriť ani oblúbenou formulou UŽ a EŠTE NIE, ani teologickým výrazom „proleptickej“ (t.j. anticipovanej) eschatológie („náuka o konci časov“). Pre Pavla je ono UŽ tak pravdivé a skutočné ako EŠTE NIE (porov. Gal 5, 25 , Kol 2, 6). Zostáva zachovaná budúca dimenzia a tým nádej ; ešte presnejšie povedané : viera ako nádej, pokiaľ nádejou je. Ale budúcnosť určuje prítomnosť a prítomnosť môžeme pochopiť len z hľadiska budúcnosti, ktorá v nej už pôsobí. Trilling uvádza Pavlove slová, v ktorých aj budúcnosť už je prisľúbená kresťanom ako ich „vlastníctvo“ : „Všetko je vaše, či Pavol, alebo Apollo, Kéfas, svet, život i smrť, prítomnosť aj budúcnosť, všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3, 21b – 23). Kristus vyhlasoval Božie kráľovstvo nielen ako realitu, ktorá sa blíži, ako niečo, čo môže nastať v bezprostrednej budúcnosti, ale ako prítomnú realitu, ktorá sa odráža v jeho vlastnej osobe a službe. V tom je jadro jeho zvestovania. V ňom sa veľkolepá budúcnosť už stala „prítomnosťou“.

 


Literatúra

Biser, E. : Vyznanie viery a Otčenáš. Nová interpretácia. Bratislava : Serafín, 2007. Kremer, J. : Druhý list Korinťanům. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2000. Nový biblický slovník. Praha : Návrat domů, 1996. Theobald, M. : List Římanům. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2002. Trilling, W. : Apoštol Pavel. Misionář a teolog. Praha : Vyšehrad, 1994. Von Allmen, J., J., a kol. : Biblický slovník, Praha : Kalich, 1987.