Ked bol Colin Powell ministrom zahranicných vecí nazval NATO „najväcšou a najúspešnejšou alianciou histórie.“ Je tažké argumentovat tomuto popisu, pretože NATO úspešne vyhralo vojnu, v ktorej vôbec nemuselo bojovat. Z historického hladiska môžme teda túto alianciu hodnotit ako plniacu svoj úcel, ktorý jej bol stanovený. Zaroven sa však vynára otázka budúcnosti Severoatlantickej aliancie. Kde sa má aliancia angažovat ked už pominula cervená hrozba? Plní vôbec NATO ešte nejakú zmysluplnú funkciu, ktorá “ospravldlnuje“ jeho existenciu, alebo treba celú organizáciu zrušit a posledný zhasne svetlo?
<BR><BR>
Pravdepodobne málokto sa zamýšlal nad týmito a podobnými otázkami v rokoch existencie organizácie pocas studenej vojny. Aliancia mala za ciel zjednotit zbedacené štáty druhou svetovou vojnou, aby boli schopné celit novému nebezpecenstvu zo strany svojho bývalého spojenca. Európa potrebovala Ameriku lebo bez jej ekonomického a vojenského potenciálu by sa lahko mohla zrútit pod tlakom (ideologickým, ekonomickým ci vojenským) Sovietskeho zväzu. Na druhej strane Spojeným štátom vyplývala z ich ideológie, hovoriacej o obrane slobody, záväzok bránit cast Európy. Bola tu však aj potreba mat spojencov, aby sa USA vyhli úplnému obklúceniu komunistickým štátmi – z východu sovietskym Ruskom a zo západu komunistickou Cínou. Navyše pomerne rýchlym tempom rástol pocet krajín, ktoré mali vo svojej ústrednej rétorike nepriatelstvo nie len voci USA samotným, no celkovo proti krajinám vyznávajúcim západny spôsob demokracie. V takomto politickom ovzduší nikto nespochybnoval ústrednú úlohu Aliancie. NATO bolo uholným kamenom zahranicnej politiky Washingtonu, lebo sa zaoberalo centrálnymi problémami USA ako je bezpecnost Európy. Pre Európu existencia NATO pomohla zabezpecit podmienky pre funkcnú ekonomickú integráciu, kedže o niektorých politických otázkach sa mohlo diskutovat na inej pôde.
<BR><BR>
Severoatlantická aliancia však neplnila iba funkciu zabezpecenia obrany pred vojenským nebezpecenstvom. Podla tvrdenia Aznarovho vedecko – výskumného centra, poslaním aliancie bolo (a stále ešte je) zabezpecenie slobody, spolocného dedicstva a kultúry obcanov clenských štátov, založené na princípoch demokracie, osobnej slobody a vlády zákonov. Po páde komunizmu nové demokracie usilovali o vstup do EU a NATO, cím chceli zabezpecit svoju novonadobudnutú slobodu a získat bezpecnostné záruky. Starí clenovia na cele s Amerikou sa postavili kladne k prijatiu nových štátov. Týmto spôsobom sa totiž zaplnilo vákum po rozpade Varšavskej zmluvy a vyriešil sa aj štatút malých štátov medzi Ruskom a Nemeckom. Následne Aliancia slúžila ako orgán dobrovolného vysielania vojenských síl na podporu regionálnej bezpecnosti na miestach ako Bosna a Kosovo a zachovanie vojenských rezer ad hoc nasaditelných.
<BR><BR>
Zlom nastal po 11. septembri, ked bol prvýkrát použitý clánok c. 5 zakladajúcej zmluvy, ktorý hovorí, že „útok na jedného je útokom na všetky clenské štáty.“ Nasledovná invázia sa však neodohrávala s úcastou všetkych clenov, ale v koalícii ad hoc vytvorenej na cele so Spojeným štátmi. Tá docielila okrem zvrhnutia režimu Saddáma Husajna aj rozkol medzi clenmi NATO a odkryla viaceré problémy a to hned na niekolkých sférach vztahoch – v atlantických, európskych a na domácej politickej scéne. Vo vztahu medzi USA a Európou sa vynorila otázka ci má NATO celit novým hrozbám mimo svojho urcenia na transatlantickej báze. Odhalila sa aj rozdielnost cielov Európy a Ameriky. Kým pre Biely dom invázia do Iraku predstavuje otázku národnej bezpecnosti, mnohé európske vlády v Bruseli túto operáciu vnímajú skôr ako dlhodobú investíciu do väcšej stability. Únia sa skôr zameriava na urovnanie situácie na Balkáne, Ukrajine, snaži sa zdemokratizovat Bielorusko, preniknút do strednej Ázie a Kaukazu a participovat na transformácii Ruska v demokratický štát. Tento postoj nemá za ciel iba zabezpecit a posilnit vnútornú stabilitu Európy, no získat aj bezpecný prístup k strategickým surovinám, na ktorých dovoze je Európa závislá hlavne na krajiny bývalého ZSSR.
<BR><BR>Európsky problém spocíva najmä v nezhode medzi NATO a EU. Paríž a Berlín hovoria za Úniu v Dopise ôsmych, pricom narážajú na nesúhlas nových clenov a odpor Anglicka, Španielska a Talianska. Domáci problém tkvie najmä v nepochopení obcanov pre vojenské angažovanie sa v geograficky a kultúrne tak vzdialených oblastiach ako je Irak ci Afganistan. Rovnako mnohí ludia z nových clenských krajín NATO hladia s nedôverou na politiku vykonávanú západnými štátmi, po tom co vidia nerovnomerné výsledky reforiem po roku 1989 ako je komplikovaná perspektíva uplatnenia sa pre staršiu generáciu alebo sociálne neistoty. Aj takto by sa možno dalo charakterizovat ovzdušie nad brehmi Atlantiku. Všetci si želajú bezpecnú demokraciu (táto poptávka sa ešte zvýšila po atentátoch v USA, Madride a Londýne), no zatial sme sa nezhodli v spôsobe ako to docielit. Je však viac než isté, že konflikty budúcnosti sa nebudú pravdepodobne odohrávat formou tankových bitiek, Útoky budú smerované na civilné obyvatelstvo s cielom vyvolat paniku a podlomit dôveru v bezpecnostné záruky štátu. Na odrazenie týchto útokovnám nepomôžu strategické bombardéry ani balistické rakety (to však neznamená, že by sme mali zrušit túto cast NATO). Väcšia pozornost by sa mala venovat cinnosti tajných služieb a zabezpecit ich co najvyššiu efektivitu. Tie by ju mohli dosiahnut nie aj spoluprácou na nadnárodnej báze a to nie len v rámci NATO, no aj so štátmi ako su Izrael, Japonsko ci Južná Kórea.
<BR><BR>Zjavne by bolo treba upravit aj normy pre podmienky, ktoré povolujú vojenskú intervenciu, v prípade že sa naskytne takáto potreba. Tie by mali byt natolko presné a rigidné, aby z nich jasne vyplýval povinnost zapojenia sa. Rovnako zvýšenú pozornost si zaslúžia aj kontakty s vládami krajín Tretieho sveta, kde sa väcšinou formujú radikálne zložky, alebo tam majú ústredie, aby bolo možné podporovat bezpecnost a predchádzat konfliktom s co najväcšou efektivitou aj diplomatickým cestami. Je dôležité, aby bolo zrejmé, že NATO nemá v úmysle bojovat proti arabom ci iným národnostiam, ktorí chcú rovnako mier ako obyvatelia Ameriky a Európy. Úlohou transatlantického partnerstva má byt ochrana obyvatelov clenských štátov pred radikálnymi silami ohrozujúcich našu bezpecnost bez ohladu na ich ideologický podklad.<BR><BR>